Ľudová architektúra   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Úzka spätosť s regionálnymi prejavmi a prístupnou materiálovo-technickou základňou vyformovala rôznorodú paletu ľudovej architektúry. Jej rôznorodosť súvisela s prírodnými danosťami, alebo sociálnom štruktúrou tak, že vznikli odlišnosti viažuce sa k jednotlivým sídlam, ktoré sa nevyskytovali nikde inde. Vznikali oblasti, v ktorých sa jednotlivé typy domov líšili stavebným materiálom, dispozíciou a výtvarným stvárnením.
 

Ľudové staviteľstvo ovplyvňuje typ krajiny a geografická typovosť terénu. V priebehu historického vývoja sa u nás vyvinuli viaceré typy osídlenia:
 

- radová zástavba – najrozšírenejší typ – domy sú orientované štítmi kolmo do ulice, alebo k potoku – ulicovka, potočná dedina,
 

- reťazové osídlenie – domy sú orientované pozdĺž komunikácie, nie sú zviazané prísnym rytmom radovej zástavby,
 

- sídla hromadné – prevažuje nepravidelnosť v urbanistickej skladbe – predstavujú najstaršiu formu osídlenia,
 

- lánové dediny – ide o ďalší pozdĺžny typ osídlenia – pozostatok kolonizácie z 13. až 14. storočia v podhorských oblastiach – charakteristickým znakom je radová pravidelnosť, ale s izolovanými usadlosťami,
 

- rozptýlené kopaničiarske osídlenie. [1]
 


 

Územie Slovenska tvorí styčnú oblasť viacerých európskych stavebných kultúr. Rozoznávame dve základné stavebné pásma – dreva a hliny. Delenie na jednotlivé oblasti vyplynulo z prírodných daností.
 

Na našom území sa stretáva teritórium stavieb:
 

- zrubových – ihličnaté lesy, čiastočne hrazdených v oblasti ihličnatých lesov,
 

- hlinených – dolné toky riek s nánosmi hliny a spraše.
 

Približnú líniu hranice medzi oboma teritóriami možno viesť spod Trenčína, severne od Bánoviec, južne od Prievidze cez Zlaté Moravce, Novú Baňu, po horskom hrebeni Detvy k Dobšinej, východným Rudohorím ku Košiciam, kde sa tiahne pod Stropkovom k východnej hranici Slovenska. [2]
 


 

Ľudová architektúra bola počas dejín odolná voči slohovým vplyvom, nové tam nikdy samoúčelne nevytláčalo staré, tradícia a funkčnosť boli primárne. Výtvarná sebarealizácia jednotlivca nenaberala obrovské rozmery, vždy vyústila do decentného odlíšenia sa od suseda, pričom sa zachovala harmónia celku. Základom činnosti bola pre stavebníka pokora a úcta k prostrediu – prírode, materiálu a komunite. Vznikol tak „sloh“ ľudovej architektúry – hlinenej, kamennej, vrstveného dreva a podobne. [3]
 


 

Na Slovensku rozlišujeme niekoľko základných druhov ľudových stavieb, ktoré vzhľadom na svoju variantnosť vytvárajú širokú škálu rôznych podskupín. V zásade ich môžeme rozdeliť na stavby:
 

- obytné
 

- hospodárske (stodoly, senníky, kôlne, stajne, pivnice, zemné jamy, salaše, studne)
 

- ľudové výrobne ( vyhne, kováčne, mlyny, farbiarne, domy garbiarov, valchy, stupy, hrnčiarske domy, domy plátenníkov a olejkárov, sviečkárov, pekárske výrobne atď.)
 

- verejné stavby (mosty, lávky, hate, prievozy, kompy, zvonice)
 

- sakrálne stavby (kostoly, zvonice, božie muky) [4]
 


 


 

Na základe získaných poznatkov sa vykryštalizovali dve základné metódy ochrany pamiatok ľudovej architektúry:
 

1. transfer – ochrana prevezením – zámerne vybraný súbor stavieb, reprezentujúci ľudovú kultúru danej oblasti, prenesený do vhodného terénu a rozmiestnený a vybavený tak, aby objekty mohli byť chránené pre potreby vedy a kultúry.
 


 

Výhodami metódy sú:
 

- záchrana pamiatky ľudovej architektúry pred nevyhnutnou skazou hroziacou na mieste jej vzniku,
 

- možnosti maximálneho využitia pamiatky pre účely osvetovo-kultúrne, možnosť racionálnej prevádzky,
 

- možnosť odbornej údržby pamiatky a okamžitého ochranného zásahu.
 

Nevýhodami sú:
 

- porušenie proveniencie pamiatky ako základného znaku historického dokumentu,
 

- porušenie pôvodného prostredia pamiatky a priestorových súvislostí, a riziku neadekvátneho „nového“ prostredia,
 

- náklady na premiestnenie a pomerne vysoké náklady pre realizáciu i prevádzku múzea,
 

- možnosť záchrany len nepatrného množstva ohrozených objektov. [5]
 


 

2. „in situ“ – ochrana na mieste vzniku pamiatky.
 


 

Výhodami ochrany sú:
 

- zachovanie vzťahov stavby s terénom a prostredím atmosféry miesta, autentičnosti objektu a procesu jeho formovania,
 

- harmónia materiálových, prírodných, estetických, pracovných a iných podmienok je zachovaná
 

- nulové náklady s transferom – premiestňovaním
 

Touto metódou môžeme chrániť:
 

- solitérne objekty,
 

- väčšie časti, prípadne celé sídla formou pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry,
 

- súbory ľudovej architektúry (komplex stavieb, prípadne menšia časť sídla) [6]
 

Nevýhodami sú:
 

- menší dozor nad ochranou jednotlivých pamiatok
 

- menej aktívna údržba
 

- väčšie nebezpečenstvo požiaru - objekty sú blízko seba.
 


 


 


 

Kultúrne regióny Slovenska.
 

Hlavné delenie Slovenska na regióny = geografická metóda delenia.
 

Najviac sa objavuje delenie Slovenska zo západu na východ - vertikálne:
 

- západoslovenská oblasť
 

- stredoslovenská oblasť
 

- východoslovenská oblasť
 


 

Ďalšie delenie je zo severu na juh – horizontálne:
 

- horskú oblasť = sever Slovenska = horský typ kultúry
 

- zmiešaná oblasť = stred Slovenska = zmiešané prvky kultúry – aj nížinné aj horské
 

- nížinnú oblasť = juh Slovenska = nížinné typy kultúry
 


 

- z hľadiska vertikálneho a horizontálneho delenia Slovenska sa naše územie delí na 9 oblastí, je to z hľadiska geografickej regionalizácie, čo je vlastne prvý determinant vzniku kultúrnych regiónov. Kartografická metóda, ktorou je zhotovený napríklad Etnografický atlas Slovenska rešpektovala geografickú metódu.
 


 

Kultúrne regióny sú produktom zložitých kultúrnych, etnických pohybov, prúdov a procesov. Kultúra je na území Slovenska produktom všetkých skupín a vrstiev obyvateľov. Z etnického hľadiska predovšetkým Slovákov, ale aj všetkých etnických menšín žijúcich na Slovensku - Židov, Rómov, Nemcov, Ukrajincov, Rusínov, Poliakov, Čechov a Chorvátov.
 

Archeológia prináša dôkazy o tom, že Slovensko malo vypestované kultúrne styky s ostatnými kultúrami, čo prebiehalo hlavne prostredníctvom obchodných ciest. Gotická cesta – prechádzala cez Spiš – Nemci; aj styky a vzťahy s inými etnikami – interetnické vzťahy, ktoré sú spojené s migráciou obyvateľstva – napríklad Habáni = prínos majoliky.
 


 

REGIÓN – v odbornej literatúre sa označuje aj ako areál, ale:
 

- región na rozdiel od areálu zaberá menšie územie v rámci etnických, prírodných, kultúrnych hraníc, má vždy svoje centrum, jeho hranice sú dané prírodným prostredím alebo sa vyformovali historicky
 

- areál je oblasť súboru javov v charakteristickej stavbe rozsiahlejšieho územia – môžu to byť aj priestory ponad politické hranice. Areál nemá centrum. Hlavný pri jeho vzniku je historický determinant – historický vývoj predurčil výskyt pre areál charakteristickej stavby javov. Rozšírené sú najmä historicky staré areály.
 


 

Najväčší význam pre vznik regiónov má administratívno-správny vývoj:
 

- 1849-1918 /1920 trvala ŽUPA ako administratívna jednotka štátnej správy Uhorska
 

- 1923-1928 – došlo k reštrukturalizácií žúp – zlučovali sa. V tomto období existovalo iba 6 žúp – Zvolenská, Tatranská župa atď…
 

- 1940-1945 – pribudli Pohronská a Tatranská, ktoré vznikli na Zvolenskej župe.
 

Zo 71 žúp v Uhorsku až 20 žúp bolo čiastočne na území Slovenska, ktoré bolo a je značne členitý región. Iba niekoľko zo slovenských žúp bolo ale na území Slovenska v celku – neprechádzalo hranicami Slovenska. Boli to - Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Tekovská, Turčianska, Zvolenská, Liptovská, Šarišská župa – tieto existovali do roku 1918.
 

V roku 1920 bola stanovená presne južná hranica Slovenska a tým došlo k rozdeleniu až 8 žúp - Hontianskej, Komárňanskej, Ostrihomskej, Novohradskej, Gemerskej, Abovskej, Zemplínskej. Rozdelilo sa aj niekoľko dedín Rábskej župy. Na východe bola rozdelená Užhorodská župa, z ktorej veľká časť pripadla do Ukrajiny a na severe Oravská a Spišská župa, z ktorých veľká časť pripadla Poľsku.
 

Existencia regiónov ovplyvňovala hospodárstvo a kultúru týchto žúp. Požiarnymi štatútmi vydanými v regiónoch, týkajúci sa hlavne výstavby domov v regiónoch, bolo zakázané pokrývanie domov dreveným šindľom, mohli to robiť iba zemania a šľachta. Regióny vydávali svoje príkazy, povoľovali existenciu spolkov, ovplyvňovali budovanie ciest a limitovali aj ceny výrobkov.
 

Právomoc žúp sa obmedzila až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Z ich právomocí boli vyňaté súdnictvo, verejná bezpečnosť, stavebníctvo, zákony o lesníctve, záležitosti sociálnej problematiky.
 

V roku 1870 potom boli zo žúp vyňaté aj tzv. Municipálne mestá – získali svoju samosprávu – mohli si sami upravovať svoje záležitosti – mali svoj vlastný štatút. Boli to Bratislava, Košice, Komárno a Banská Štiavnica.
 


 

VZNIK REGIÓNOV
 

- z pôvodných žúp - Liptov, Turiec, Orava, Spiš, Zemplín – pôvod žúp prebrali hlavne kvôli geografickému determinantu.
 

- spontánne (teda nie z predchádzajúcich žúp) – Kysuce, Záhorie
 

- rozdelením župy na niekoľko regiónov
 


 


 


 


 

text: Viliam Mazanec
 


 


 


Poznámky
[1] HRAŠKOVÁ, Naďa: Ľudová architektúra. In: GREGOROVÁ, Jana – GREGOR, Pavel et al.: Prezentácia architektonického dedičstva II (Ochrana historických typologických druhov, ako predpoklad zachovania diverzity architektonického dedičstva). Bratislava: Perfekt, 2008. s. 120.
[2] HRAŠKOVÁ, Naďa: Ľudová architektúra. In: GREGOROVÁ, Jana – GREGOR, Pavel et al.: Prezentácia...120.
[3] HRAŠKOVÁ, Naďa: Ľudová architektúra. In: GREGOROVÁ, Jana – GREGOR, Pavel et al.: Prezentácia...120.
[4] HRAŠKOVÁ, Naďa: Ľudová architektúra. In: GREGOROVÁ, Jana – GREGOR, Pavel et al.: Prezentácia...120.
[5] HRAŠKOVÁ, Naďa: Ľudová architektúra. In: GREGOROVÁ, Jana – GREGOR, Pavel et al.: Prezentácia...124.
[6] HRAŠKOVÁ, Naďa: Ľudová architektúra. In: GREGOROVÁ, Jana – GREGOR, Pavel et al.: Prezentácia...125.



www.pamiatkynaslovensku.sk