Hričov - pamiatkynaslovensku.com - (hricov)









Hrady   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Hričov
Lokalita
obec Hričovské Podhradie, okres Žilina, Žilinský kraj
História a stavebný vývoj
Strategická poloha hradu na ľavom brehu Váhu, v dostatočnej výške, umožňovala kontrolu pohybu údolím rieky, kadiaľ po oboch brehoch rieky viedli dôležité obchodné komunikácie. Archeologické nálezy dokladajú praveké a veľkomoravské osídlenie hradného vrchu a valové opevnenie tiahnuce sa po hrebeni južne od hradu. Pod temenom val uzatvára jeho východné svahy, pričom mladšie nálezy umožňujú predpokladať aj neskoršie využitie fortifikácie v priebehu 12. a v prvej polovici 13. storočia. V tom čase okolie patrilo nitrianskemu biskupstvu a opevnenie slúžilo asi ako útočisko. [1]
 

Výstavba stredovekého kamenného hradu sa predpokladá krátko po tatárskom vpáde (1241 – 1242). [2] Kráľ Belo IV. v roku 1254 daroval zem a už stojaci hrad Hričov magistrovi Tolušovi (Bartolomej), synovi Farkaša. Po smrti magistra Toluša, hrad spominaný ako „castrum Hrichou“ i s príslušenstvom dostal v roku 1265 Mikuláš, vnuk prepošta zo župy Fejér, pochádzajúci z rodiny Beychovcov. [3] V roku 1282 ho kúpili Balassovci, ale Matúš Čák Trenčiansky im ho čoskoro vzal a späť ho nadobudli až po jeho smrti v roku 1321. Od polovice 14. storočia bol majetok v správe kráľovských kastelánov ako príslušenstvo bystrického županstva. Ako záložný majetok ho v roku 1392 získala rodina Kapolaiovcov a od roku 1397 Sudivoj z Ostrorogu. Kráľ Žigmund Luxemburský daroval pevnosť v roku 1424 svojej manželke, kráľovnej Barbore. V tých časoch hrad z poverenia kráľovnej spravoval jej služobník Ladislav Necpalský, ktorý sa v roku 1436 stal hlavným županom Trenčianskej stolice. [4]
 

Hričovského hradu sa v 40. rokoch 15. storočia zmocnili husiti, ktorým velil Svidrigal. Jeho syn Mikuláš v roku 1439 ozbrojeným zásahom znemožnil štatúciu Ladislava Necpalského kráľovským splnomocnencom Tomášom Kotešovským a Michalom, zástupcom turčianskeho konventu, ako vlastníka hričovských majetkov. Pravdepodobne v roku 1460 sa hrad ako záložný majetok dostal do rúk Františka Hágiho, prívrženca Mateja Korvína, ktorý sa stal hlavným županom Trenčianskej stolice. Hričovský hrad pre neho dobyl Blažej Maďar, veliteľ čierneho pluku. [5]
 

Blažej Podmanický, ktorý bol na strane Mateja Korvína až od roku 1466, dostal v roku 1468 na Hričov donáciu a v nasledujúcom roku ho štatuovali ako majiteľa hradu i panstva. [6] V roku 1480 zomrel Blažej Podmanický a po ňom v roku 1481 získal hrad Viliam Tettauer, druhý manžel vdovy po Františkovi Hágim, žoldniersky kapitán Mateja Korvína, proti čomu protestoval Blažejov syn Václav. Palatín Štefan Zápoľský po smrti Viliama Tettauera nariadil jeho potomkom, aby Hričov spolu s Bytčou vrátili Václavovi Podmanickému. To sa však neuskutočnilo. Nakoniec kráľ Vladislav II. 1. mája 1500 daroval hrad Hričov Michalovi Imrefymu za hrad Čičov v stolici Solnok-Doboka v Sedmohradsku. [7]
 

Hričovský hrad sa v čase bojov medzi dvoma panovníkmi, Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburským, v roku 1527 dostal do nemeckých rúk. Dobyl ho generál Ján Katzianer, ktorý v roku 1528 dosadil na hrad za veliteľa Gašpara Dominitha. Bratia Ján a Rafael Podmanickovci Hričov v roku 1536 dobyli od Nemcov späť. Ján Zápoľský dobytie pevnosti ocenil tak, že Podmanickovcom daroval hrad i s panstvom 6. októbra 1536. [8]
 

Ján Imrefy podal na Rafaela Podmanického žalobu, odvolávajúc sa na uznesenia snemov z rokov 1542, 1543 a 1545, ktoré boli zamerané proti Rafaelovi Podmanickému. Panovník Ferdinand I. 30. októbra 1547 prisúdil Hričov Jánovi Imrefymu. Podmanický však kráľove rozhodnutie nerešpektoval a hrad nevydal. Ferdinand I. ho 1. septembra 1549 odsúdil na stratu hlavy a majetkov a súčasne nariadil, aby ostrihomská kapitula uviedla Jána Imrefyho ako majiteľa Hričova a vykonala rozsudok. [9] Medzitým Krištof Kubíni, právny zástupca Rafaela Podmanického, podnikol kroky v prospech svojho pána a na základe listiny z roku 1468 dokázal, že Hričov patrí Podmanickovcom. Ferdinand I. zrušil svoj rozsudok a priznal Rafaelovi Podmanickému právo voľne disponovať Hričovským hradom. Imrefyovci však naďalej podnikali rôzne kroky, aby majetok predsa len nadobudli. Nakoniec sa spor medzi Imrefyovcami a Podmanickým skončil vzájomnou dohodou. Napriek tomu, že Rafael Podmanický mal na Hričov rovnaké právo ako Imrefy, zachoval sa voči nemu čestne a veľkoryso. Dňa 28. januára 1556 sa obaja dohodli, že Podmanický zaplatí 4 500 zlatých Imrefymu, za čo si ten nebude už na hrad uplatňovať nijaké nároky a tým sa spor skončil. [10]
 

Po smrti Rafaela Podmanického v roku 1558 sa Hričov dostal do rúk kráľovskej komory, ktorá objekt spolu s panstvom a s Bytčou prepustila Anne Likarke, vdove po Gašparovi Horváthovi z Wingartu. V jej službách ako správca panstva pôsobil Ján Kilian, pochádzajúci z Milána. Kilian, ktorého z Talianska pozval František Thurzo, bol staviteľom a v rokoch, keď bol v službách Likarky, staral sa aj o údržbu Hričovského hradu, kde býval. Anna Likarka patrila k posledným držiteľom hradu, ktorí sa ešte o neho starali. Ešte 29. júna 1563 vydala slovensky písanú listinu o darovaní pozemku Martinovi Mečiarovi zo Stupného, ktorý bol za to povinný vykonávať zámočnícku a kováčsku prácu na hrade. Anna Likarka sa zdržiavala na vtedy ešte neprestavanom Bytčianskom kaštieli. Hričov a Bytču mala v držbe do roku 1563, keď sa týchto majetkov ujal predseda kráľovskej komory František Thurzo, ktorý ich kúpil za 17 000 zlatých do tretej generácie. [11] Thurzovci [12] na hrade Hričov nesídlili. Thurzo preniesol centrum Hričovského panstva do kaštieľa v Bytči, ktorý sa stal hlavným sídlom rodu. [13] Po smrti Františka Thurzu spravovala hrad jeho vdova Katarína Zrínska. Správu všetkých thurzovských majetkov prevzal v roku 1586 Juraj, najstarší syn Františka Thurzu. Na listine pre Adama Némethiho z 15. augusta 1587 je uvedený ako pán Oravy, Lietavy a Bytče. Hričov sa už neuvádza, lebo obce hričovského panstva pripojili k bytčianskemu panstvu. V čase vlastníctva Juraja Thurzu v roku 1605 bocskayovskí hajdúsi spustošili nedostatočne strážený hrad a obce niekdajšieho hričovského panstva. [14]
 

V rokoch 1617 – 1621 thurzovské majetky spravoval Jurajov syn Imrich a po jeho smrti od roku 1621 až do roku 1626 palatínova vdova Alžbeta Czoborová. [15] Posledné stavebné úpravy na hrade sa uskutočnili v roku 1621. [16] Thurzovci nevenovali malému a nepohodlnému hradu skoro nijakú pozornosť a tak opustený hrad začal chátrať už v priebehu 17. storočia. Medirytina holandského umelca J. Nypoorta z roku 1686 zobrazuje hrad stojaci na nezalesnenom kopci a v pomerne zachovalom stave. Na kresbe, ktorá zachytáva hrad z juhovýchodnej strany, vidieť 32 okien. Najviac boli zachované dve dvojposchodové hradné veže, z nich jedna mala okrúhly pôdorys. Mali mierne poškodenú strešnú časť. Oveľa väčšimi bol poskodený poschodový palác, na ktorom už chýbala strecha a vrchná časť múrov niesla stopy devastácie. [17] Koncom 17. storočia ho poškodil blesk. Čas plynul a hrad, ktorý nevyhovoval moderným vojenským požiadavkam a ani nárokom šľachty na luxusné, pohodlné bývanie, neopravovali, neobnovovali a definitívne sa zmenil na zrúcaninu. [18]
 

Po Thurzovcoch boli majiteľmi hradu približne dve storočia Eszterházyovci, ktorí ho vlastnili až do polovice 19. storočia. Od Eszterházyovcov zrúcaniny hradu Hričov odkúpil barón Leopold Popper z Bytče. [19]
 

Pôvodná podoba najstaršej časti hradu z 13. storočia je zatiaľ neznáma, lebo viditeľné zvyšky malého palácového jadra rozloženého na vrchole brala sú výsledkom neskorších prestavieb. Nad terénom sa lepšie zachovalo murované opevnenie zo 14. storočia, ktoré v priestore južne a západne od jadra vymedzilo členitú a stiesnenú plochu malého predhradia postupne zastavanú viacerými budovami. Prístup cez bránu v juhovýchodnej časti predhradia chránila hranolová, dovnútra otvorená bašta v juhovýchodnom nároží opevnenia. Južnú časť predhradia na sklonku stredoveku zastavali viackrídlovým palácom, z ktorého sa najlepšie zachoval východný priechodný trakt napojený na prestavané palácové jadro. Pôvodná bašta sa tak stala súčasťou nového paláca a v jej nadstavbe boli zriadené okenné niky s neskorogotickými osteniami a sedlami. [20]
 

Do skaly zasekaná prístupová cesta bola asi ešte na sklonku stredoveku zabezpečená úzkym koridorom, ktorý sa pred bránou jadra končil novou hranolovou vežou. V tejto veži sa krytá prístupová trasa zalamovala na spôsob barbakánov, čím sa zvýšila obrana prístupu a zároveň vytvorila ďalšia prekážka pre dobyvateľov. Ku koridoru sa ešte pripájalo druhé predhradie so vstupnou bránou na južnej strane ohraničenou skalnými blokmi. Priebeh už takmer úplne zaniknutého opevnenia predhradia možno sledovať iba podľa stále viditeľných kotviacich lôžok múrov zasekaných do skál. Dôležitou stavebnou akciou na začiatku novoveku bola obnova hradu po dobytí cisárskym generálom Jánom Katzianerom v roku 1527. [21]
 

Renesančné prestavby druhej polovice 16. storočia zanechali stopy najmä na budovách prvého predhradia okolo pôvodného palácového jadra. Starší neskorogotický palác pri prestavbe rozšírili o ďalšie krídla na severe a západe, ostalo tak iba malé nádvorie, ktoré tiež neskôr zastavali. Horný hrad sa premenil na kompaktný celok a na hospodárske zázemie hradu zvýšil iba priestor v druhom predhradí. Asi k hospodárskym stavbám patril menší objekt, z ktorého sa dodnes zachoval zvyšok klenutého suterénu. Ďalšie hospodárske stavby možno predpokladať na ploche dnešnej lúky južne od hradu, kde sa do skaly zasekávaná prístupová cesta stáčala smerom na sever a pokračovala do podhradia. [22]

Pamiatková ochrana
V roku 2005 bol hrad začlenený do projektu Odklínanie hradov, ktorý realizuje Slovenský skauting. Počas rokov 2005 a 2006 sa o zrúcaninu staral 83. zbor skautov zo Žiliny. Hradný areál bol čiastočne vyčistený od náletovej vegetácie a bola osadená informačná tabuľa. [23]
 

V roku 2013 bol na hrad vybudovaný náučný chodník. Žiadny z týchto estetických zásahov však stredoveké sídlo nezáchrani. Jeho zlý stav možno zmení Združenie priateľov Hričovského hradu, ktoré sa o objekt stará.
 

V roku 2012 sa na hrade uskutočnil archeologický výskum.
 

Hričovské Podhradie - hrad Hričov (č. ÚZPF 1343/1-7) - architektonicko-historický výskum - rok 2017. Autorka: Mgr. Kristína Zvedelová, PhD.. [24]

Súčasný stav a využitie
Ruina. Stav historického sídla je veľmi zlý.
Prístup
Stojí na vrchole vápencového brala (567 m n. m.) na najsevernejšom výbežku Súľovských vrchov, asi 1,5 km južne od obce Hričovské Podhradie. Z hradu je krásny výhľad do údolia Váhu. [25]
Fotogaléria
Hrad Hričov 16. storočieHrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Viliam Mazanec 8/1992Hrad Hričov foto © Jana Lacková 4/2012Hričov - cesta na hrad foto © Jana Lacková 4/2012Hričov - cesta na hrad foto © Jana Lacková 4/2012Hričov - cesta na hrad foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov - výhľad foto © Jana Lacková 4/2012Hrad Hričov foto © Oto Tomeček 7/2016Hrad Hričov - konzervovanie ruiny foto © Oto Tomeček 7/2016Hrad Hričov - konzervovanie ruiny foto © Oto Tomeček 7/2016Hrad Hričov - konzervovanie ruiny foto © Oto Tomeček 7/2016Hrad Hričov - konzervovanie ruiny foto © Oto Tomeček 7/2016Hrad Hričov - konzervovanie ruiny foto © Oto Tomeček 7/2016Hrad Hričov - konzervovanie ruiny foto © Oto Tomeček 7/2016Hrad Hričov - konzervovanie ruiny foto © Oto Tomeček 7/2016
Poznámky
[1] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 135 - 136.
[2] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 136.
[3] V tom čase k hradu patrili osady Dolný a Horný Hričov, Peklina a Ovčiarsko. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, 1989. s. 143.
[4] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, 1989. s. 143 - 144.
[5] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 144.
[6] K hradu vtedy patrili Dolný a Horný Hričov, Hričovské Podhradie, Peklina, Dolné a Horné Hlboké, Závadka, Lehota, Ovčiarsko, Kotešová a Dlhé Pole. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 144.
[7] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 144 - 145.
[8] Ich štatúciu vykonal v roku 1539 zástupca budínskej kapituly. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 146.
[9] Ostrihomský kanonik Ján Barši 13. novembra 1549 naozaj prišiel k hradu Hričov, no jeden z početných členov hradného personálu v mene Rafaela Podmanického proti inštalácii Jána Imrefyho protestoval. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 147.
[10] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 146 - 148.
[11] František Thurzo a jeho manželka Katarína Zrínska sa do roku 1574 zdržiavali na hrade Lietava. V roku 1574 sa skončila rozsiahla prestavba Bytčianskeho kaštieľa vedená Jánom Kilianom a František Thurzo zomrel. Jeho vdova sa s rodinou presťahovala do vynovenej bytčianskej rezidencie. Ján Kilian dostal od Kataríny Zrínskej za svoju staviteľskú prácu majetky neďaleko Hričovského hradu. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 148 - 149.
[12] Thurzovci – patrili k najvýznamnejším uhorským šľachtickým rodom. Ich pôvod siaha do 13. storočia na Spiš. Predkom rodu bol Bethlen (zomrel pred rokom 1280), príslušník stavu spišských zemanov-kopijníkov a zakladateľ obce Betlanovce (Bethlenfalva). Z jeho potomstva pochádzali viaceré drobné kopijnícke rody, z ktorých najznámejší boli Thurzovci a Tatárovci. Do širšieho pokrvného príbuzenstva s rovnakým erbovým znamením leva a troch ruží patrili aj Szepessyovci, Litassyovci, Henckelovci z Donnersmarku (Spišského Štvrtku) a po ženskej línii aj levočskí Bobstovci a Feigelovci z Betlanoviec. Zo všetkých týchto rodov najvýznamnejšie postavenie získali Henckelovci a Thurzovci. Henckelovci pôsobili v Uhorsku trvalejšie len do 16. storočia, potom sa vysťahovali do Rakúska a Sliezska. V roku 1651 získali grófsky a neskôr v roku 1901, pruský kniežací titul. V Uhorsku sa presadili hlavne Thurzovci, ktorí v 15. a 16. storočí zbohatli na obchode s meďou. V pomoháčskom období patrili k najvýznamnejším protestantským magnátskym rodom. Patrili im rozsiahle majetky (napr. panstvá Orava, Lietava, Bytča, Hričov, Spiš, Hlohovec, Tematín, Bojnice, Šintava, Tokaj). Z rodu pochádzali popredné osobnosti uhorských šľachtických stavov ako miestodržiteľ Alexej Thurzo (zomrel v roku 1543), palatín Juraj Thurzo (zomrel v roku 1616), ktorý sa do histórie zapísal najmä škandálom s Alžbetou Báthoryovou a Stanislav Thurzo (zomrel v roku 1625). Rodu dedične patrili posty oravských a spišských županov. Thurzovci sa v 16. storočí rozdelili na tri základné vetvy, no krátko na to, v roku 1636 vymreli. Ich majetky prešli z veľkej časti na Esterházyovcov. Panstvo Orava vo forme komposesorátu držalo ženské potomstvo oravsko-lietavskej vetvy rodu až do roku 1945. FEDERMAYER, Frederik: Šľachtické rody. In: Slovensko. Ottova obrazová encyklopédia. Bratislava: Agentúra Cesty, 2006. s. 56.
[13] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 93.
[14] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 149.
[15] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 149 - 150.
[16] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 93.
[17] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 150.
[18] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 94.
[19] IZAKOVIČOVÁ, Mária – KRIŽANOVÁ, Eva – FIALA, Andrej: Slovenské hrady a kaštiele. Bratislava: Šport, 1969. s. 88.
[20] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 136.
[21] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 136 - 137.
[22] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 137 - 138.
[23] Kolektív autorov: Spoznajme problémy zrúcanín 2008. Lietava: Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2009. s. 64.
[24] www.pamiatky.sk (4.5.2018)
[25] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 93 a 94.
Bibliografia
NEŠPOR, Jaroslav: Hričov. In: Krásy Slovenska, LXXXIII, 2006, č. 1-2, s. 54 - 55.
www.hricovskepodhradie.ocu.sk
GPS
49.211622, 18.620053
49°012'41.8"N 18°037'12.2"E
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU.



www.pamiatkynaslovensku.sk