Kostoly   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Ivanka pri Dunaji - Kostol sv. Jána Krstiteľa
Rímskokatolícka konfesia
Lokalita
obec Ivanka pri Dunaji, okres Senec, Bratislavský kraj
História a stavebný vývoj
Barokovo-klasicistický kostol postavený v rokoch 1770 – 1772 pravdepodobne na staršom základe s novšími úpravami. Kostol je jednoloďová stavba zaklenutá českou plackou, presbytérium so segmentovým uzáverom. Fasáda je členená združenými pilastrami. Do štítového priečelia je vstavaná novoupravená veža s ihlancovou strechou. [1]
 

V interiéri sú iluzívne nástenné maľby zo 70. rokov 18. storočia, ktoré boli silne premaľované. Iluzívnu architektúru má aj oltár s obrazom sv. Jána Krstiteľa a sochami cherubínov na predstavanej menze z konca 18. storočia. Z obidvoch strán hlavného oltára sú na konzolách plastiky sv. Michala a sv. Antona od A. F. Malfaita z roku 1885. Barokové bočné oltáre rovnakého typu s obrazom sv. Kláry, resp. sv. Apolóna z druhej polovice 18. storočia. Kazateľnica je rokoková s reliéfom Dobrého pastiera z polovice 18. storočia. Voľné obrazy sv. Barbory a Madony sú podľa Murilla. Strieborná lampa na večné svetlo je klasicistická z roku 1772. Pred kostolom sú postavené dve barokovo-klasicistické kamenné plastiky z rokov jeho stavby. [2]
 

Ak je pravdivý názor, že názov obce Ioan v donačnej listine Ondreja II. z roku 1209 súvisí s jeho zasvätením, možno vznik kostola datovať azda už do 12. storočia. Priamo písomne je však doložený až o viac ako sto rokov neskôr, v metačnej listine zo 6. mája 1337. Jeho prvé zobrazenie sa nachádza na pečati, ktorej tipárium z roku 1660 znázorňuje bočný pohľad na objekt kostola, pričom v tomto prevedení pôsobí veľmi nezvyčajne. Chýba mu totiž strecha veže a nezvyčajný je aj pomer vysokej strechy lode kostola voči jej nízkemu múru. Hoci pečať nemusí presne stvárňovať vtedajší obraz kostola, niet pochybností, že autor pečatidla sa vo svojej práci snažil zdôrazniť práve tieto neobvyklé architektonické proporcie budovy. [3]
 

Ivanský kostol vo svojej stredovekej podobe slúžil veriacim polovicu tisícročia, až do poslednej tretiny 18. storočia. O jeho nový vzhľad sa postaral najväčší staviteľ Ivanky, Anton I. Grassalkovich, ktorý v roku 1770 začal s jeho renováciou. Je viac ako pravdepodobné, že pôvodný objekt bol vážne poškodený, a preto gróf Grassalkovich pristúpil k stavbe nového kostola s využitím miesta, a možno aj časti základov a stavebného materiálu pôvodnej budovy. Kostol dokončil v neskorobarokovom slohu o dva roky neskôr v roku 1772 jeho syn Anton II. Za svoj terajší výzor kostol vďačí ďalšiemu významnému ivanskému obyvateľovi a stavebníkovi kniežaťu Michalovi Obrenovičovi, ktorý v druhej polovici 19. storočia po veľkom požiari v obci dal na kostole nadstaviť vežu a upravil ho do jeho súčasnej barokovo-klasicistickej podoby. V roku 1871 bol k donátorskej kaplnke pristavaný vstup do krypty a v roku 1948 rozšírený chór do priestoru lode. Počas jeho výstavby bolo odkryté staršie murivo stredovekého kostola a údajne sa našla aj rímska tehla s kolkom. [4]
 

Významnou zmenou súčasného kostola oproti stredovekému je jeho orientácia. Kým pri stredovekom bola východno-západná, súčasný objekt je otočený o 90°, severo-južne. Táto poloha bola asi záväzná pre projektanta, ktorý tým pravdepodobne vyšiel v ústrety požiadavke staviteľa – grófa Grassalkovicha, aby priečelie nového chrámu smerovalo k novostavbe jeho kaštieľa. Projektant kostola pri jeho vnútornom členení vychádzal z prísnej symetrie baroka a podľa pôdorysnej schémy, zloženej z takmer štvorcovej lode, svätyne, donátorskej kaplnky a sakristie vytvoril napriek monumentálnemu typu stavby, modernú a vidieckemu prostrediu primeranú architektúru. [5]
 

Mimoriadne historicky a výtvarne hodnotné je aj vnútorné zariadenie kostola, ktorému dominuje hlavný oltárny obraz sv. Jána Krstiteľa, umiestnený v iluzívnej maľbe na stene svätyne. Obraz (v pravej hornej časti poškodený pravdepodobne požiarom) znázorňujúci známy nábožensky motív má polyfigurálnu kompozíciu s ústrednou dvojicou postáv sv. Jána Krstiteľa, krstiaceho Krista (v strede), obklopenou viacerými postavami, prítomnými na obrade a doplnenou skupinou anjelov v ľavej hornej časti. Jeho dej je umiestnený v krajinnom prostredí na brehu rieky, v pozadí so skalnatou krajinou porastenou s vegetáciou. Výjav dopĺňa v hornej časti priehľad do nebies so zhlukom oblakov a letiacimi anjelmi. Až do 80. rokov 20. storočia bol obraz súčasťou neskorobarokového hlavného oltára, ktorého fragmenty – svätostánok s dvojicou sôch anjelov a s obetným stolom – sa v súčasnosti nachádzajú napravo od triumfálneho oblúka v lodi, pod obrazom sv. Otílie. Ten tvorí jednofigurálna kompozícia s postavou svätice, komponovanou v osi obrazu, doplnená drobným žánrovým výjavom s motívom jej uzdravenia v ľavej časti obrazu. Hneď vedľa tohto obrazu je kazateľnica, na ktorú sa vystupuje po schodoch zo sakristie. Zdobí ju reliéf Dobrého pastiera v strednom poli parapetu rečniska, reliéf holubice Ducha svätého v podhľade ozvučnej striešky a dopĺňa ju rokokový dekór. Kazateľnica spolu s fragmentmi hlavného oltára sú súčasťou pôvodného historického vybavenia kostola z konca 18. storočia a predstavujú celok vyváženej architektonicko-výtvarnej hodnoty, s náročnou figurálnou i reliéfnou rezbou dobového rokokového slohu. [6]
 

Vľavo od triumfálneho oblúka sa v lodi kostola nachádza atypický oltár so stupňovitým svätostánkom a s bohato uplatneným historizujúcim dekórom, ktorý dopĺňa na dvierkach svätostánku byzantizujúca maľba s postavou Panny Márie Assumpty sprevádzanej štyrmi anjelmi, vrcholiaca polpostavou Krista Pantokratora a na antependiu obetného stola dvojica malieb s postavami sv. Vilhelma a sv. Júlie. Oltár zostavený z vnútorného dreveného jadra, obloženého plechom zo žltého kovu priviezli z Paríža v júni roku 1872 spolu s viacerými liturgickými predmetmi a pôvodne bol určený pre kaplnku. Z umelecko-historického hľadiska predstavuje hodnotnú, v podmienkach Slovenska zriedkavú novoslohovú kovotepeckú prácu. [7]
 

Nad oltárom sa nachádza oltárny obraz s jednofigurálnou kompozíciou s postavou sv. Apolónie, komponovanou v osi obrazu a doplnenou v ľavej časti drobným žánrovým výjavom s motívom jej mučeníckej smrti. Svätica je zobrazená ako mladá pôvabná žena, oblečená v šľachtickom vrstvenom odeve, na hlave s korunkou, s rukami v afektovanom geste – ľavá zložená na hrudi, v pravej odtiahnutej atribút – kliešte so zubom a palmová ratolesť. V ľavej časti obrazu je prezentovaná prostredníctvom výjavu s postavami pololežiacej Apolónie a muža, trhajúceho jej zuby, mučenícka smrť svätice. Po oboch stranách lode kostola sú ďalšie výtvarné diela. Na západnej sa nachádzajú dva obrazy. [8]
 

Unikátnym umeleckým dielom je barokový závesný obraz Panny Márie s dieťaťom, realizovaný podľa predlohy popredného španielskeho maliara Bartolomea Estébana Murilla z Palazzo Pitti vo Florencii. Ivanské dielo predstavuje kvalitnú, na profesionálnej úrovni realizovanú maliarsku prácu, vyjadrujúcu komorne ladený výjav vidieckej matky, sediacej na jednoduchej lavici s dieťaťom v náručí. Postavy Márie aj Ježiška sú stvárnené realisticky, pričom technika temnosvitnej maľby, s farebným a svetelným akcentom na postavy matky a dieťaťa umožňuje ich výrazné vystúpenie z tmavého monochromatického neutrálneho pozadia. Obraz je v súčasnosti dočasne umiestnený v arcibiskupskom úrade v Bratislave. [9]
 

Druhý, neskorobarokový obraz svojou profesionálnou úrovňou predstavuje kvalitatívne náročnú líniu dobovej maliarskej tvorby. Jeho motívom je ikonograficky menej obvykle stvárnená téma sťatia sv. Barbory, prevedená vo viacfigurálnej kompozícii s ústrednou dvojicou postáv v strede obrazu. Rovnocennou súčasťou obrazu je rám, hodnotná rokoková umelecko-rezbárska práca. [10]
 

Tretí závesný obraz sa nachádza na východnej strane lode pri empore a predstavuje monumentálnu jednofigurálnu kompozíciu ukrižovaného Ježiša. Z umelecko-historického hľadiska je táto baroková maľba, realizovaná temnosvitnou technikou dielom mimoriadnych výtvarných kvalít, pričom jej vysoké profesionálne hodnoty vedú k predpokladu, že obraz je importovaným dielom západoeurópskej proveniencie. [11]
 

Obrazovú výzdobu kostola dopĺňa kolekcia obrazov kalvárie z 30. rokov 20. storočia, umiestnených po oboch stranách lode. [12]
 

Medzi cenné výtvarné diela patria aj sochy vo svätyni, naľavo od oltára sochy sv. Antona Paduánskeho a Srdca Panny Márie a napravo socha Srdca Ježišovho a súsošie sv. Michala archanjela. Umiestnenie sôch svätcov Antona a Michala pravdepodobne súvisí so staviteľmi kostola Antonom Grassalkovichom a Michalom Obrenovičom. Podľa signovania na podstavci pochádzajú všetky tieto historizujúce sochy z obdobia konca 19. storočia a sú dielom A. F. Malfaita. Patria k novoslohovému vybaveniu kostola a predstavujú hodnotnú importovanú historizujúcu figurálnu prácu, ktorá je podľa autorského zaradenia belgickej proveniencie. [13]
 

K umelecko-historickým skvostom kostola patrí aj časť liturgickej výbavy, ktorú tvoria klasicistická strieborná lampa na večné svetlo z roku 1772, mosadzný klasicistický svietnik, súbor historizujúcich kovových svietnikov, historizujúci kovový kríž s korpusom, baroková a novobaroková monštrancia, barokový aj gotický kalich a novogotické cibórium. Zvlášť cenný je gotický kalich, na základni ktorého je rytý figurálny motív Vir dolorum (Muž bolesti), stvárnený v mierne expresívnom výraze. Časť drieku kalicha pod nodom je horizontálne vymedzená dekórom točeného drôtu, v piatich poliach s písmenami m a r i a prevedenými v gotickej minuskule, v šiestom poli s motívom viaclupeňovej rozety. Podobne prevedený nápis i e s v s je aj na kosoštvorcových rotullach nodusu. Vrcholnogotický kalich z prvej polovice 15. storočia je zrejme jediným zachovaným predmetom z liturgickej výbavy pôvodného stredovekého ivanského kostola a predstavuje zlatnícku prácu výnimočných hodnôt. Uvedené oltáre, kazateľnica, oltárne a závesné obrazy, ako aj sochy a liturgický mobiliár kostola boli pre svoju mimoriadnu historicko-umeleckú hodnotu vyhlásené v roku 2009 za hnuteľné národné kultúrne pamiatky. [14]
 

V kostole sa nachádza ďalšia kultúrna pamiatka – eklektický organ s jednomanuálovým hracím stolom a trojvežovou píšťalovou skriňou s pôvodnými cínovými píšťalami. Organ postavil bratislavský majster organár Vincent Možný okolo roku 1910 a predstavuje cenný historický hudobný nástroj. [15]
 

Nevyhnutnou súčasťou každej farnosti sú zvony, ktorých úlohou od pradávna bolo zvolávať veriacich k modlitbe. Na veži ivanského kostola boli v 19. storočí tri zvony. Počas prvej svetovej vojny boli stredný a veľký zvon (pomenovaný Karol) zrekvirované na vojenské účely a na veži zostal iba malý zvon, ktorý je tam dodnes. Je na ňom reliéf Michala Archanjela v ruke s mečom a váhami. V roku 1921 k nemu na hospodárskej výstave v Bratislave dokúpili z milodarov farníkov stredný zvon. V marci roku 1934 F. Kemeneš, správca učiteľ zostavil zo starších občanov výbor, ktorého úlohou bolo zadovážiť pre kostol chýbajúci veľký zvon a menší pre zvonicu vo Farnej. Oba zvony boli dodané ešte na jeseň a po posviacke miestnym dekanom-farárom vytiahli 16. septembra 1934 veľký zvon do veže kostola, kde je doteraz. Má hmotnosť 434 kg a pod reliéfom Dobrého pastiera nápis: „Ježišu, dobrý pastier, chráň duše naše“. Menší 100 kg zvon s nápisom „Svätý Jozef, oroduj za nás!“, určený pôvodne pre zvonicu vo Farnej, uložili po jej zbúraní na fare a neskôr ho umiestnili do domu smútku na cintoríne. Odvtedy svojim hlasom odprevádza zosnulých farníkov na ich poslednej ceste. [16]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

V 20. storočí boli v interiéri silne premaľované pôvodné iluzívne barokové maľby, v roku 1946 pokrytá veža medeným plechom a v roku 1993 z dôvodu vážnej statickej poruchy vymenený jej celý krov. [17]

Súčasný stav a využitie
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.
Prístup
Stojí v severozápadnej časti obce.
Fotogaléria
Ivanka pri Dunaji - Kostol sv. Jána Krstiteľa foto © Jiří Fiedler 10/1978
Poznámky
[1] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava: Obzor, 1967. s. 495.
[2] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. s. 495.
[3 - 15] www.fara.ivanka.sk (22.5.2015)
[16] Zvony mali aj ďalšie funkcie: ohlasovali udalosti vo farnosti – úmrtie, pohreb, ale aj dôležité spoločenské udalosti – víťazstvo vo vojne, narodenie panovníka, voľbu pápeža, a mali aj signálne poslanie pri požiaroch, povodniach či iných živelných pohromách. V dávnejších časoch oznamovali tiež začiatok a koniec dňa, a zvykli ohlasovať aj pravé poludnie. Zvony pred zavesením posväcoval biskup alebo poverený kňaz. Pre obce bolo privezenie nového zvonu vždy veľkou udalosťou a prišli ho privítať azda všetci obyvatelia. Na veži ivanského kostola boli v 19. storočí tri zvony. O histórii a pôvode dvoch vypovedá zápis v kronike: vtedajší stredný zvon, zasvätený sv. Michalovi v r. 1879 praskol, ale vďaka štedrosti kňažnej patrónky ho opravili vo Viedenskom Novom Meste. Nasleduje podrobný opis veľkej udalosti : „...dňa 10. septembra boli dovezené dva zvony z Nového Mesta (Bécsujhely) a to železnicou až do Prače (Vajnôr – pozn. autorky) a odtiaľ s veľkou slávou do Ivanky. Jeden je opravený, druhý však nový, obstaraný na náklad kňažnej patrónky za 699 zl. Menší je opäť zasvätený sv. Michalovi archanjelovi, druhý však celkom nový ku cti sv. Karola Boronejského. Tieto zvony boli posvätené v Novom Meste. Väčší váži 320 kg. Boli vezené 6 najkrajšími volmi, veľmi pekne vyzdobenými, zvony boli kvetmi ovenčené, vezené v sprievode všetkého ľudu a zboru 23 dievčat a pračanskej hudby. Vpredu išiel sprievod so zástavami ku kaplnke sv. Rozálie, kde sprievod zastal. Tu bola slúžená sv. omša a po nej sa sprievod pohol po kráľovskej ceste až po veľký hostinec (dnešná La Paloma – pozn. autorky), kde sa sprievod obrátil smerom ku kostolu, kde richtár obce menom ľudu z okna chóru po slovensky vzdal hold pápežovi, potom kňažnej patrónke a jej manželovi, potom ľudu ivanskému a napokon vlasti a miestnemu farárovi. Potom bolo dané v kostole požehnanie a po vytiahnutí zvonov na vežu slávnosť sa skončila. Na menšom zvone je nápis: Ku cti sv. Michala Archanjela, opravený nákladom kňažnej patrónky Júlie Arenberg, manželky Karola vojvodu z Arenbergu 1879 za farára Jozefa Ferenciho“. V dávnych časoch sa zvonilo hneď po nahlásení úmrtia, neskôr sa z praktických dôvodov ustálilo zvonenie raz alebo dvakrát denne v určenú hodinu. Rozdielne je aj oznamovanie, akého pohlavia bola zomrelá osoba, a to tzv. potŕhaním (pauzou) pri zvonení. Ak zomrela žena, potŕhalo sa dvakrát, ak muž, tak trikrát. Najsmutnejšie bolo oznamovanie úmrtia dieťaťa na najmenšom zvone – umieráčiku. Keď v minulosti zaznel zvon oznamujúci úmrtie, ľudia vyjadrovali úctu k odchodu spoluobčanov na večnosť tým, že sa na poli alebo ulici na chvíľu zastavili (muži aj sňali z hlavy klobúky), prežehnali sa a povedali: „Odpočinutie večné daj mu, Pane!“ Hlas zvonov stíchne iba raz do roka. Podľa tradície sa na Zelený štvrtok pred Veľkou nocou „zaviažu“ a nezvonia až do Bielej soboty, keď večer po zotmení mohutným hlasom oznámia svetu zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. V minulosti sa počas zaviazania zvonov používali pri liturgii drevené rapkáče. Hlahol zvonov určite najkrajšie zaznieva v čase Vianoc, keď oznamujú narodenie Jezuliatka a zvolávajú veriacich na polnočnú svätú omšu.V minulosti zvonenie na zvonoch vykonával zvonár. Bola to dôležitá funkcia, preto býval zvonárom vždy farník z váženej ivanskej rodiny. Zvonármi mohli byť naozaj len zodpovední muži, veď v dávnych dobách sa ľudia počas celého dňa orientovali podľa zvonenia. V 50. rokoch 20. storočia prevzal funkciu zvonára kostolník. V kronikách sa mená zvonárov a kostolníkov uvádzali len sporadicky. www.fara.ivanka.sk (22.5.2015)
[17] www.fara.ivanka.sk (22.5.2015)
GPS
48.189902, 17.258490
48°0 11' 23.65", 17°0 15' 30.56"
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU.



www.pamiatkynaslovensku.sk