Osobnosti pamiatkovej ochrany na Slovensku   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Jan Hofman (1883 – 1945)
jan-hofman-1883-1945
18. január 1883 Praha – 24. január 1945 Poděbrady
 

- český historik umenia, muzeológ, pamiatkar
 

- používal pseudonymy Jan Dvořák, J.F. Dvořák, Jan Ješek Hofman, Ješek Hofman
 


 

Do roku 1902 študoval na gymnáziu v Prahe, v rokoch 1902 – 1905 študoval právo na Karlovej univerzite v Prahe, v roku 1906 na univerzite v Innsbrucku, a v rokoch 1907 – 1912 študoval dejiny umenia v Prahe, v roku 1923 získal doktorát.
 

Od roku 1919 pôsobil ako prvý referent pre otázky pamiatkovej starostlivosti Vládneho komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku, od roku 1922 bol jeho vedúcim pracovníkom. V rokoch 1926 – 1938 pracoval ako prednosta Štátneho úradu pre ochranu pamiatok na Slovensku. [1] Súčasne pôsobil ako prvý lektor pamiatkovej starostlivosti v seminári dejín umenia profesora Františka Žákavca na bratislavskej univerzite. [2]
 

Bol editorom bibliografií teórie pamiatkovej starostlivosti a ochrany, konzervácie a reštaurovania pamiatok a spoluzakladateľ Slovenského múzea v Bratislave. Publikoval v Slovenskom denníku, Prúdoch, Slovensko svete, Pressburger Zeitung, Umení Slovanov, Forume a inde. Zdôrazňoval význam pamiatkovej osvety, ktorú šíril v záujmových organizáciách, [3] výtvarných spolkoch. [4] Absolvoval študijné cesty po Európe a v roku 1933 po USA. Bol členom rôznych československých vedeckých spoločností.
 

Pôsobil aj v študentskom hnutí, 1904 bol spoluzakladateľom, 1905 predseda Zväzu československého študentstva, 1906 – 1907 jednateľ Akademického domu, 1906 – 1910 jednateľ klubu Za starou Prahou. [5]
 

V rokoch 1916 – 1919 pracoval ako riaditeľ Waldesovho priemyselného múzea. [6]
 

Zaoberal sa pamiatkarskou problematikou, ktorá sa neskôr stala ťažiskovou sférou jeho profesionálneho záujmu. Dnes je považovaný za zakladateľa slovenskej pamiatkovej starostlivosti na Slovensku.
 

Historik umenia Jan Hofman prišiel na Slovensko v polovici roku 1919 s prvou vlnou českej inteligencie, ktorá po vzniku Československej republiky vypĺňala medzeru domácich odborníkov. [7] Jan Hofman sa stal referentom na práve založenom Vládnom komisariáte na ochranu pamiatok Slovenska. Tu vedel veľmi dobre zúročiť svoje umeleckohistorické a právnické vzdelanie a najmä svoj rozhľad v pamiatkarskej problematike. [8]
 

Hofmana ovplyvnili názory jeho učiteľa Karla Chytila, príslušníka generácie českých historikov umenia, ktorí svojím nekompromisným postojom pomáhali na prelome storočí presadzovať v Čechách moderný pamiatkarsky prístup. Po celý život ostal verný ideám čelných predstaviteľov viedenskej školy dejín umenia, Aloisa Riegla [9] a Maxa Dvořáka. [10] Na Slovensku bola situácia diametrálne odlišná a Slováci nemali vypestovaný vzťah k domácej umeleckej minulosti a pamiatkam. Najhoršie na tom boli pamiatky stredoveku, hmotne síce zachránené, ale ideovo skompromitované maďarským nacionalizmom, ktoré boli na Slovensku aj za zmenených spoločensko-politických pomeroch chápané ako ideologický symbol maďarskej národnej histórie. V nových pomeroch sa to prejavilo nezáujmom o ne. Jednotlivé slovenské župy a mestá nemali záujem o záchranu a pamiatkovú starostlivosť o stredoveké pamiatky. V neprehľadnej povojnovej situácii sa Hofman zameral na právne a hmotné zabezpečenie pamiatok, najmä proti nelegálnemu vývozu starožitností. Bola to problematická situácia. Bola tu veľká snaha veľa pamiatok vyviezť do Maďarska a napomáhala tomu aj skutočnosť, že neexistoval súpis pamiatok na Slovensku.[11]
 

Hofman názorovo narážal na osobu architekta Dušana Jurkoviča, ktorý v tom čase zastával funkciu vedúceho Komisariátu. Jurkovič nemal intenzívny vzťah k pamiatkam. Bol zástancom úpravy pamiatok podľa potreby modernej doby, čo bolo v súlade s jeho snahou vytvoriť z úradu architektonický ateliér. Hofman bol jednoznačným zástancom konzervačnej pamiatkovej metódy. Podľa jeho názoru bolo nevyhnutné pamiatku zachovať v podobe a stave v akom sa nachádzala. Bol presvedčeným vyznávačom pamiatkarských princípov viedenskej školy dejín umenia [12] a to tak silným, že sa ich nedokázal vzdať ani pod tlakom nových skutočností. Konzervačnú pamiatkarskú metódu obhajoval za každých okolností. Dokonca svoje úsilie o obhajobu tejto metódy znásobil v čase, keď sa začala presadzovať nová, syntetická pamiatková metóda. [13] Hofman bol ortodoxný Rieglov nasledovník. [14]
 

Jeho chápanie šírky a hĺbky pamiatkovej starostlivosti je takmer zhodné s našimi dnešnými predstavami. Hofman bol publikačne aktívny. Písal novinové články o aktuálnych problémoch pamiatkovej starostlivosti a odborné články o zásadnejších pamiatkových otázkach. Do slovenských dejín umenia sa zapísal predovšetkým priekopníckou prácou Staré umění na Slovensku (1930). Dielo je možné označiť za prvý pokus o syntetický obraz histórie slovenského umenia a konečne napísaný z iného ako promaďarského pohľadu. Jan Hofman mal jednoznačne snahu pomôcť slovenským pamiatkam. Pochopil, že základným problémom v práci pamiatkara na Slovensku je absencia citovej väzby Slovákov k ich národnému dedičstvu. Bol presvedčený, že Slovensko potrebuje v tejto oblasti v prvom rade osvetu. V roku 1919 sa v tomto duchu obracia na širokú slovenskú verejnosť dielom Na ochranu národného majetku na Slovensku. V ňom je po prvýkrát pamiatkový objekt na našom území interpretovaný ako hmotný majetok národa. Hofmanova pamiatkarská publikačná činnosť sa však neorientovala iba na osvetu. V odbornej štúdii Ochrana památek, ktorú publikoval v roku 1921, podal stručný, ale súhrnný výklad ochrany pamiatok. Pamiatkarskú činnosť sa v nej snažil vyložiť ako etický, vedecký a estetický program. Veľkoryso koncipovaný projekt síce ostal nedokončený, ale jeho prvá časť, syntetizujúca poznatky všetkých významných súvekých prác pamiatkarského charakteru, nebola na Slovensku dlho prekonaná a stala sa cennou pomôckou pre zakladateľskú generáciu slovenských reštaurátorov a pamiatkarov. Značnú pozornosť venoval po pamiatkovej stránke Bratislave. Svoje názory na ochranu bratislavských stavebných pamiatok prostredníctvom územného plánu Hofman podrobne rozpracoval v diele Stavebné dejiny mesta Bratislavy. Knižne vyšla v roku 1929. Ide o prvú väčšiu prácu venovanú otázkam pamiatkarského urbanizmu a súčasne o pokus vypracovať topografický súpis existujúcich bratislavských stavebných pamiatok. V snahe o úplnosť Hofman topograficky zmapoval zaniknuté bratislavské stavebné pamiatky v diele Zo zaniklej Bratislavy, ktoré vyšlo v roku 1934. Zaoberal sa tiež problematikou technických pamiatok na Slovensku. [15]
 

V roku 1922 sa stal vedúcim Vládneho komisariátu, ktorý mal veľmi široké právomoci a tiež predpoklady na to, aby sa vyvinul v účinný pamiatkový orgán. Nestalo sa tak, pretože počas celej svojej existencie zápasil s radom problémov. Chýbal mu dostatočný počet odborných pracovníkov, adekvátna finančná podpora a dotácie. Aj keď mal v štatúte zakotvené široké kompetencie, nemal dostatočné právomoci a chýbala mu akákoľvek možnosť trestných sankcií. Ochrana a záchrana pamiatok bola tak ponechaná na dobrú vôľu a ochotu občanov. Je objektívnou pravdou, že po roku 1918 sa Slovensko postupne včleňovalo do nového štátu, zotavovalo sa po vojne a pri množstve problémov, s ktorými zápasilo, bolo zložité, ba priamo nemožné venovať sa obnove pamiatok, aj keď to bolo potrebné.
 

To všetko sa odrazilo aj na činnosti Vládneho komisariátu, ktorý nemohol byť dostatočne aktívny, ani iniciatívny. Aj čo sa týka ovplyvňovania pamiatkovej starostlivosti bol skôr pasívnym registrátorom udalostí. Rovnako to platí pre súpisové akcie, v ktorých sa ďaleko nedostal, napriek tomu, že išlo o jednu z najdôležitejších činností v tomto období. Začínal opäť od nuly, pretože od uhorskej Štátnej pamiatkovej komisie nedostal žiadne materiály a podklady s už získanými informáciami. Vládny komisariát sa pokúšal od začiatku svojej existencie získať informácie o pamiatkovom fonde Slovenska. Na Vládnom komisariáte vyhotovili len miestne zoznamy pamiatok a aj to z praktických a nie vedeckých pohnútok. Už v roku 1922 vykonali súpisy architektonických pamiatok Bratislavy a Trnavy pre potreby regulačných plánov. Neskoršie vznikli zoznamy pamiatok Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Levoče, Košíc a opätovne Bratislavy. [16]
 

Vládny komisariát robil aj niekoľko súpisov osobitného zamerania. Zisťoval rekvirované zvony, píšťaly a bohoslužobné predmety z drahých kovov, vyhotovil súpis cirkevných pamiatok odvezených do Maďarska. Veľa času mu zabrali práce na príprave reštitúcie slovenského umeleckého majetku z maďarských zberových inštitúcií, hoci sa táto akcia nikdy nedostala do štádia rokovania.
 

Pomerne veľký kus práce vykonal Vládny komisariát pod vedením Jana Hofmana na poli ľudovej architektúry, najmä sakrálnej. Ľudová architektúra bola pre Vládny komisariát od začiatku jeho pôsobenia najcharakteristickejším a najtypickejším druhom slovenských pamiatok, na ktoré zameral svoju pozornosť. [17]
 

Veľké úspechy zaznamenal Vládny komisariát pri záchrane drevených kostolov a kostolíkov na Slovensku. Viaceré z nich sa podarilo zachrániť premiestnením na iné miesto. O ďalšom čiastočnom úspechu Vládneho komisariátu možno hovoriť v súvislosti s malými, väčšinou dedinskými románskymi a gotickými kostolíkmi.
 

Pri zachraňovaní slovenských hradov a hradných ruín nebol už Vládny komisariát natoľko úspešný. Bolo to viac ako logické. Úrad nemal dostatočné podmienky na úspešné pôsobenie, zložitá bola celospoločenská situácia, nedostatok financií a ich potreba v iných oblastiach spoločenského života, finančná nákladnosť záchrany jedného objektu – to všetko boli faktory, ktoré sa podpísali pod jeho neúspešnosť. Preto sa snažil zainteresovať v svojich aktivitách cudzích investorov, ale aj tak mohlo ísť len o jednotlivé, náhodné a menšie záchranné zásahy. Na záchranu niektorých hradov pomýšľal Vládny komisariát už od začiatkov svojej existencie.. V Trenčíne bol konzervovaný Barborin palác, jedna z ústredných stavieb Trenčianskeho hradu, chystalo sa zameranie Spišského hradu, architekt Dušan Jurkovič vypracoval v roku 1925 projekt na záchranu hradu Orava. [18] Okrem Beckova sa však nikde inde neurobilo nič.
 

Vládny komisariát sa veľmi intenzívne zaoberal aj ďalšou mimoriadne dôležitou problematikou, a to vývozom umeleckých predmetov a pamiatok do zahraničia a obchodom s nimi. Ani po čase neupustil zo svojho úsilia kontrolovať obchod so starožitnosťami a pamiatkami a ich vývoz. [19]
 

V decembri 1938 Ján Hofman odišiel do Čiech, čo súviselo s prístupom k českej inteligencii zo strany autonómneho režimu. V tom čase odišiel z Vládneho komisariátu aj jeden z jeho najvýznamnejších odborníkov – pamiatkarov, Václav Mencl. Funkciu vedúceho prevzal dlhoročný pracovník Vládneho komisariátu Vladimír Wagner.
 


 


 


 

text: Viliam Mazanec
 


 


 


Poznámky
[1] MAŤOVČÍK, A. a i.: Biografický lexikón Slovenska III, G – H. s. 462.
[2] CIULISOVÁ, I.: Jan Hofman a slovenská pamiatková starostlivosť, s. 39.
[3] Klub Za starou Prahu.
[4] Umelecká beseda v Prahe a Bratislave.
[5] MAŤOVČÍK, A. a i.: Biografický lexikón Slovenska III, G – H, s. 462.
[6] MAŤOVČÍK, A. a i.: Biografický lexikón Slovenska III, G – H, s. 462.
[7] Vznikom samostatného štátu Čechov a Slovákov sa utvoril základný predpoklad pre širší rozvoj vzdelanosti. Až v tomto období sa mohol na školách a v iných inštitúciách plne uplatňovať materinský jazyk – slovenčina, čo bolo na Slovensku predtým možné len výnimočne. Na Slovensko prišla celá plejáda českých odborníkov za účelom vzdelávať slovenských študentov a spolupracovať pri budovaní školských a kultúrnych inštitúcii, napríklad historici - Václav Chaloupecký, Vojtech Ondrouch, Rudolf Holinka, Karol Goláň, Jan Heidler, Kamil Krofta, Vladimír Klecanda, Jozef Borovička ale aj archeológ Jan Eisner, český jazykovedec Miloš Veingart, historici umenia Jan Hofman, Václav Mencl historička umenia Dobroslava Menclová. Skvalitnili výučbu na slovenských školách. Pôsobili na Slovenskej univerzite, a na gymnáziách. Vychovali prvú generáciu slovenských historikov. Bez ich pomoci by tento rozvoj nebol býval možný, pretože Slovensko malo veľký nedostatok inteligencie. Vykonali veľký historický výskum na území Slovenska. Problémom bolo, že česká inteligencia pôsobiaca na Slovensku zväčša neuznávala slovenskú národnú svojbytnosť a bola horlivým prívržencom nesprávnej teórie o jednotnom „československom“ národe a „československom jazyku.“ Slovenské dejiny interpretovali v ideách čechoslovakizmu. RATKOŠ, P. a i.: Dejiny Československa, s. 339 – 340.
[8] CIULISOVÁ, I.: Jan Hofman a slovenská pamiatková starostlivosť. In: Pamiatky a múzeá, 1993, č. 2, s. 38.
[9] Riegel, Alois (1858 – 1905) – rakúsky historik umenia, formalista, pozitivista, profesor na univerzite vo Viedni, spoluzakladateľ viedenskej školy dejín umenia, zaoberal sa ochranou pamiatok, je autorom štúdií O holandskom skupinovom portréte, O metodike pamiatkovej starostlivosti. Podľa Riegla má pamiatka pre modernú dobu umeleckú cenu do tej miery, do akej zodpovedá nášmu vlastnému umeleckému cíteniu. Umelecká hodnota pamiatky nie je založená na pamäti, ale na cítení súčasnosti. Absolútne prevedenie Rieglových tendencií do pamiatkovej praxe znamenalo, že pamiatka bola síce dokonale vyskúmaná, dôsledne zakonzervovaná, ale dôsledným prezentovaním všetkých vyskúmaných častí strácala pamiatka charakter umeleckého diela a stávala sa vzorkovnicou svojho vlastného stavebného vývoja, plnila iba úlohu dokumentu. Rieglovu teóriu premietol do aktuálnej konzervačnej praxe Max Dvořák. GREGOROVÁ, J. a i.: Prezentácia architektonického dedičstva, s. 31.
[10] Dvoŕák, Max (1874 – 1921) – český historik umenia, predstaviteľ viedenskej školy dejín umenia, študoval na viedenskej univerzite, bol žiakom profesora Franza Wickhoffa, po jeho smrti v roku 1909 sa stal jeho nástupcom, po vojne sa stal prezidentom rakúskeho Pamiatkového úradu. Dvořák dokázal na stredovekom umení, že umelecké dielo je predovšetkým prejavom a nositeľom duševného obsahu doby. Metodiku pamiatkovej starostlivosti rozpracoval v práci Katechizmus modernej pamiatkovej starostlivosti z roku 1916. Dvořák bol odporcom puristickej metódy a presadzoval dôkladné poznanie pamiatok, ktoré sa opieralo o ich výskum, analýzu a hodnotenie. Za nevyhnutný predpoklad úspešnej ochrany pamiatkového fondu považoval systematický súpis pamiatok. GREGOR, P. a i.: Obnova pamiatok. s. 28.
[11] CIULISOVÁ, I.: Jan Hofman a slovenská pamiatková starostlivosť, s. 39.
[12] Viedenská škola dejín umenia – metóda skúmania dejín umenia. Jej hlavnými predstaviteľmi boli F. Wickhoff, A. Riegel, M. Dvořák. Na začiatku 20. storočia bola vplyvným ohniskom rozvoja histórie umenia. Okrem zvýšených nárokov na vedeckosť kritickej metódy, patrila k hlavným zásadám školy idea neprerušeného vývoja a rehabilitácie umeleckých epoch považovaných už skôr za úpadkové (barok a pod.) Škola mala veľký význam pre rozvoj histórie umenia v Čechách, kde našla veľa nasledovníkov ako bol i napríklad V. Birnbaum, V. Kramář, A. Matějček. [cit. 6. apríl 2009]. Dostupné na internete: http://www.vseved.cz/
[13] Súvisela so šíriacim sa uplatnením holistickej filozofie štrukturalizmus vo vedách a umení od konca 30tych rokov 20. storočia a na rozdiel od analytickej metódy sa usilovala naopak o to, dať pri obnove pamiatkového objektu ucelený umelecký výraz. VINTER, V.: Úvod do dějin a teorie památkové péče I., s. 115.
[14] CIULISOVÁ, I.: Jan Hofman a slovenská pamiatková starostlivosť, s. 39.
[15] CIULISOVÁ, I.: Jan Hofman a slovenská pamiatková starostlivosť, s. 38 - 39.
[16] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 39 – 40.
[17] Čičmany
[18] MŠANO zaistilo pol milióna korún.
[19] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 53.


www.pamiatkynaslovensku.sk