Lednica - pamiatkynaslovensku.com - (lednica)









Hrady   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Lednica
Lokalita
obec Lednica, okres Púchov, Trenčiansky kraj
História a stavebný vývoj
O presnom vzniku hradu nie sú záznamy. Lednický hrad vznikol asi v druhej polovici 13. storočia. Objekt už jednoznačne stál na začiatku 14. storočia. Chránil severozápadnú hranicu Uhorska a na začiatku svojho vzniku patril medzi kráľovské hrady. V rokoch 1259 – 1269 ho vlastnil Marek, župan z Lednice. Potom ho do roku 1321 vlastnil Matúš Čák Trenčiansky a po jeho smrti sa vrátil do rúk kráľovi. Koncom 14. storočia ho vlastnila rodina Paksyovcov, ktorá ho v roku 1392 dala do záložnej držby Henkovi, šľachticovi českého pôvodu. Henka so súhlasom panovníka vyplatil Dezider Kapolay (príbuzný Pakšiovcov) a stal sa tak majiteľom hradu. Začiatkom 15. storočia dal kráľ Žigmund hrad k dispozícii bratom Sobkovi a Matejovi Bilíkovcom zo sliezskych Korníc. [1] Ich panstvo neohrozilo ani dočasné obsadenie hradu husitmi. [2] Sobášom Sobekovej dcéry Doroty v roku 1466 s Blažejom Podmanickým, získala právo na hrad rodina Podmanických, ale hrad zostával naďalej kráľovským majetkom a jeho držitelia boli len jeho záložnými užívateľmi. V roku 1475 kráľ Matej Korvín dal hrad do zálohu Petrovi Nehézovi, svojmu prívržencovi z Dolnej Krupej. Rod Podmanickovcov sa o majetok dlho márne súdil. Objekt a lednické majetky nemohli užívať ani v roku 1504, hoci im ich Vladislav II. daroval. Vdova po Petrovi Nehézovi ešte v tom istom roku Lednicu založila taverníkovi Blažejovi Ráškayovi, ktorého uviedli ako vlastníka majetku napriek protestu Podmanickovcov. Vdova nebola ochotná prevziať od Podmanických záložnú sumu. Ráškay v roku 1515 prepustil Lednicu krajinskému sudcovi Ambrózovi Šarkáňovi a jeho manželke Žofii Záblatskej ako záloh za pôžičku 8 000 zlatých. Vplyvný magnát Ambróz Šarkáň dostal v roku 1525 od panovníka Ľudovíta II. donačnú listinu na Lednicu pre seba a pre svojich bratov Jána a Františka. Ján a Rafael Podmanický sa rozhodli problém riešiť inak a v roku 1533 hrad násilím obsadili. Uzavreli dohodu s cisárskym vojenským veliteľom Katzianerom, ktorý uznal ich majetkové nároky. Vdova po Ambrózovi Šarkáňovi Žofia Záblatská sa s týmto vývojom udalostí nezmierila a začal proti bratom pravotu pred Trenčianskou stolicou. Panovník Ferdinand I. si chcel nakloniť mocného Rafaela Podmanického a tak mu 26. decembra 1549 hrad daroval. [3] Po smrti Rafaela v roku 1558 pripadlo panstvo opäť panovníkovi, ktorý ho v nasledujúcom roku predal Imrichovi Thelekessimu. Jeho vnuk Michal sa dal na zbojnícku cestu, ale 29. februára 1600 okradol cisársku karavánu, čím prekročil všetky medze. [4] Hrad obsadilo cisárske vojsko a jeho majetky boli zabavené. [5] Michala 3. apríla 1601 popravili sťatím. Michalom Thelekessim vymrel rod po meči. Jeho vdove Julianne Suňogovej z konfiškovaného majetku nechali polovicu hnuteľností a 50 poddaných v Lednických Rovniach. [6]
 

Panstvo ako celok spolu s hradom odkúpil od komory za 104 000 zlatých tekovský hlavný župan František Dobó, ktorý krátko potom zomrel bez potomkov, ale ešte predtým stihol majetok odkázať svojim príbuzným z rodu Lorántffy, Zeleméry, Bošáni a Forgách. Dedičia si panstvo medzi sebou rozdelili. Sobášom Michala Lorántffyho s Barborou Zeleméryovou sa spojili dva najväčšie podiely, ktoré potom zdedila ich dcéry Zuzana. Zuzana Lorántffyová sa v roku 1616 veľmi mladá vydala za Juraja Rákóczho I., ktorý bol v rokoch 1630 – 1648 sedmohradským kniežaťom. Sobášom sa vlastníkmi lednických majetkov stali Rákócziovci, ale pre spojenectvo so Švédmi rozkázal cisár v roku 1648 hrad obsadiť. [7] Podarilo sa to bez boja pomocou zrady. [8]
 

Udalosti 17. a začiatku 18. storočia sa hradu výrazne nedotkli. Za thökölyovského povstania sa povstalci Lednicu nepokúšali ani obsadiť. Počas povstania Františka Rákócziho II. bola na hrade ubytovaná povstalecká posádka. V tom čase hrad už začal chátrať, lebo nebol čas na jeho údržbu. [9] V roku 1708 obsadilo hrad cisárske vojsko pod vedením generála Heistera. [10]
 

František Rákóczi a jeho sestra dali lednický majetok ešte v roku 1700 do zálohu nitrianskemu biskupovi Ladislavovi Maťašovskému a jeho bratovi Mikulášovi. Rod Maťašovských dal hrad v roku 1746 opraviť a doplniť chýbajúce vnútorné zariadenie. [11] Na bývanie už využívali rozsiahly kaštieľ s parkom v Lednických Rovniach. Rod Maťašovských vymrel po meči v roku 1754 a lednické majetky prevzala kráľovská komora. [12] Asi na prelome 18. a 19. storočia bol hrad opustený a rýchlo sa premenil na ruinu. [13] Do držby Lednice sa o niekoľko rokov dostal syn Julianny Rákócziovej a Ferdinanda Goberta Aspremonta, Ján Gobert Aspremont, ktorého na základe príkazu panovníčky Márie Terézie z 29. septembra 1769 uviedli spolu so sestrou Annou Máriou do držby hradu a panstva 19. júla 1770. Aspremontovci vymreli po meči v roku 1819 a ich lednický majetok zdedila dcéra Mária Anna, ktorá sa v roku 1807 vydala za baróna Filipa Skrbenského. Ich syn Filip v roku 1890 lednický majetok aj s hradom predal Jozefovi Schreiberovi, továrnikovi a sklárskemu podnikateľovi. [14]
 

Budovy hradu sústredili pri severovýchodnej polovici klesajúceho brala, ktorého najvyšší bod nazývaný Straka je doteraz prístupný zahĺbeným skalným schodiskom. Čelo brala domurovali do podoby britu. Veduta z roku 1837 na tomto mieste zobrazuje vežovité stavby. Ostatné skalné steny boli múrmi iba doplnené. Veža mala zmysel napriek tomu, že od juhu priame nebezpečenstvo nemohlo hroziť. Stúpajúci skalnatý hrebeň síce polohu hradu výrazne prevyšuje, ale dostupný je len pre horolezcov. Pred hradným bradlom je prerušený vytesaným skalným prievalom. Veža bezpečne kontrolovala prístup k bočnému predhradiu a poskytovala krásny výhľad do údolia Váhu. Z umelej pozdĺžnej priehlbiny na vrchole smeruje pred bránu os roztvorenej strieľne vytesanej do skaly. [15]
 

Lednický hrad má pár spoločných znakov s hradom Vršatec. Pri staveb obidvoch hradov využili skalný útes a prístup do objektov je cez skalný tunel. Hrad Lednica má rovnako ako Vršatec najstarší objekt v podobe subtílnej veže (asi 5 x 6 m) s múrmi hrubými sotva trištvrte metra. Veža stála nad tunelom, ktorý je najmenej 1,3 m široký a 9,5 m dlhý. Hrad skrytý za skalnou bariérou bol prístupný iba priechodom. Pozdĺžna dispozícia (50 x 18 m) sa k bariére pritlačila a po hranách skalného stupňa sa ťahala hradba uzatvárajúca palác a skromné nádvorie. Tieto rozmery získal hrad až po dostavbe juhozápadnej stavby, lebo pôvodne bol uzatvorený 2 m hrubým múrom, ktorý smeroval k drážkam po drevenej vežičke na hrebeni ku Strake. Pravdepodobne od začiatku zaberal dvojpriestorový palác severovýchodný koniec dispozície, kde sa nachádza zasypaná šachta asi po cisterne. [16]
 

Pri prestavbách v 15. storočí palác rozšírili do nádvoria a spolu so západnou stavbou valene zaklenuli. Možno vtedy zriadili dve veľké arkiere v severnom rizalite a na výhľad do Považia. Starší arkier možno predpokladať nad východným zrázom a podnožím preň mohol byť doteraz stojaci pilire. Asi v druhej polovici 15. storočia postavili pred vstup do tunela pretiahnuté zaoblené predbránie. Trojuholníkové predhradie pri južnom boku bariéry je z 15. storočia a bolo zrejme vyzdvihnuté na starších základoch a oporné piliere dostalo až v nasledujúcom storočí. O relatívne dosť neskorom vzniku vypovedá absencia priekopy. Stavebný vývoj hradu bol ukončený na začiatku 16. storočia a iba s malými úpravami a modernizáciami vydržal až do svojho zániku. [17]

Pamiatková ochrana
Konzervácia.
 

Štúdia na konzerváciu ruín: Stavoprojekt Bratislava, Ing. arch. Karol Chudomelka, 1958. Čiastkové konzervačné práce na vstupnej bašte prebehli v rokoch 1960 – 1962. Zámer pamiatkovej úpravy na konzervovanie ruín bol vypracovaný v roku 1970. [18]
 

Stavba v minulosti prešla komplexnou pamiatkovou obnovou (80te roky 20. storočia), spojenou s plošným preškárovaním líca cementovou maltou, masívnou dostavbou narušených častí múrov a zastrešením stavby plochou betónovou strechou. Nevhodné technológie použité pri obnove sa prejavujú poškodzovaním mäkšieho stavebného materiálu v kontakte s cementovými maltami. V roku 2005 bol hrad súčasťou projektu Odlínanie hradov realizovaného Slovenským skautingom. [19]
 

Lednica - hrad (č. ÚZPF 743/0) - architektonicko-historický výskum - rok 2010. [20] Autori: Ing. arch. Martin Bóna, Mgr. Michal Šimkovic. Spolupráca: Mgr. Tomáš Janura, PhD. – archívny výskum, Mgr. Peter Barta, PhD. – dendrochronologický výskum. [21]
 

O hrad sa v súčasnosti stará Historicko - Astronomická Spoločnosť.

Súčasný stav a využitie
Čiastočne konzervovaná ruina.
Prístup
Neveľké zrúcaniny hradu stoja priamo nad obcou Lednica na osamelom mohutnom brale (590 m n.m.) a vytvárajú spolu s hradným bralom výraznú krajinnú dominantu širokého okolia. [22]
Fotogaléria
Hrad Lednica polovica 19. storočiaHrad Lednica zp © Viliam Mazanec, archív (dobová pohľadnica)Hrad Lednica foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Lednica foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Lednica foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Lednica foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Lednica foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Lednica foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Lednica foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Lednica foto © Imrich Kluka 4/2012
Poznámky
[1] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, 1989. s. 84.
[2] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 171.
[3] Zápis majetku sa uskutočnil 6. júna 1550 a vykonal ho zástupca nitrianskej kapituly. Proti tomuto právnemu aktu sa postavila Žofia Záblatská, ktorú podporila Trenčianska stolica, ktorá v roku 1552 vyzvala Podmanického, aby Záblatskej hrad vrátil. Spor sa skončil tak, že sídlo zostalo v Rafaelových rukách až do jeho smrti v roku 1558, čo zodpovedalo dohode, ktorú Podmanický uzavrel s panovníkom v roku 1553. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 85.
[4] Karavánu zbojníci prepadli blízko Strelnej, už na hranici panstva i krajiny. Boli to cisárske povozy vezúce dary od sedmohradského vojvodu Michala cisárovi Rudolfovi II. Prevážali vzácne kožušiny, drahokamy, prstene a zlaté reťaze, rôzne starožitnosti, zlaté aj antické mince. Medzi darmi bol na dreve namaľovaný obraz Madony, ktorý kedysi patril byzantskému cisárovi Konštantínovi Veľkému. Náklad ďalej obsahoval zvláštne strieborné nástenné hodiny. Hodnota ukradnutých vecí sa odhadla na 40 000 zlatých. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 87.
[5] Na vojenskej akcii proti Lednickému hradu 11. septembra 1600 pod vedením Juraja Thurzu (panovníkov radca a správca kráľovských pivníc) sa zúčastnilo 200 jazdcov a 500 pešiakov, z čoho bratislavská komora poskytla 50 jazdcov a 100 pešiakov. Hrad sa poddal bez boja. Zdržiavalo sa na ňom len 28 osôb. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 87.
[6] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 84 - 90.
[7] Juraj Rákóczi I. a jeho manželka Zuzana Lorántffyová počas tridsaťročnej vojny uzavreli spojenectvo so Švédmi. Prijali a podporovali mnohých českých a moravských exulantov, ktorí utekali zo svojho domova. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, 1989. s. 90.
Napriek tomu, že sa Rákócziovci zúčastnili wesselényiho sprisahania, hrad Lednica mal iný osud, ako ostané sídla, ktoré vlastnili sprisahanci a povstalci. Matka Juraja Rákócziho II. Žofia Báthoryová sa s cisárskmy dvorom dohodla na zaplatení 200 000 zlatých, čím dosiahla, že Viedeň netrvala na represívnych opatreniach. Z tejto sumy 150 000 zaplatila v hotovosti, za zvyšných 50 000 zlatých kráľovská komora dostala lednické panstvo s hradom. Rákócziovci pri zmluve dosiahli, že keby chcel panovník Lednicu predať, budú mať prednostné odkúpne práva. Transakcia sa čoskoro aj uskutočnila. Rákócziovci zaplatili 50 000 zlatých a dostali Lednicu opäť do svojich rúk, ale cisárska posádka na hrade zostala. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 93 - 94.
[8] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 90 a 93.
[9] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 94 - 95.
[10] IZAKOVIČOVÁ, Mária – KRIŽANOVÁ, Eva – FIALA, Andrej: Slovenské hrady a kaštiele. s. 108.
[11] Z roku 1746 sa zachoval dokument, ktorý opisuje hrad. Ide o posledný dokument, ktorý zachytáva stav objektu, počet miestností a čiastočne aj vnútorné zariadenie po adaptácii v roku 1746. Pred vchodom do hradu bola záhrada, v nej domček pre zahradníka s izbou, kuchyňou a skladišťom. Zo záhrady viedli schody k padaciemu mostu do dolného hradu, z ktorého dominovala stará veža. V nej vpravo bola miestnosť pre drábov, vľavo väznica. Nad týmito miestnosťami boli dve bašty, ale bez výzbroje. V dolnom hrade stála dlhá maštaľ z kameňa, vedľa nej bola voziareň pre vozy a hintovy. V blízkosti sa nachádzala obytná miestnosť pre kováča, pod ňou sušiareň na slivky. Na priľahlej skale stála vysunutá strážnica. Z druhej strany viedlo kamenné schodište ku kováčskej dielni. Z boku, vľavo pri skale stála vysunutá strážnica a nová socha sv. Jána Nepomuckého, pokrytá medenou strieškou. V blízkosti kováčskej dielne sa začínali drevené schody k druhému padaciemu mostu, ktorý bol ovládaný pomocou veľkého kolesa a spúšťal sa nad pomerne hlbokú priepať. Za padacím mostom sa začínal asi 12 metrov dlhý, do skaly vytesaný tunel vedúci do horného hradu. Za skalným tunelom bolo nádvorie, cez ktoré sa vchádzalo do prízemných miestností. Klenbovitú predsieň pokrývali farebné šindle. Hneď vľavo bolo pomerne zaplnené skladište s dobre uzatvorenými dverami. Oproti bola miestnosť pekára s oknom, z boku kuchyňa s prívodným kanálom na vodu. Vedľa kuchyne bola izbietka kuchára priamo v skale. Od kuchyne vľavo sa začínalo schodište na prvé poschodie, na ktorom bola veľká zásobáreň so železnými vrátami, v oknách boli sklá a mreže. V susedstve bolo miesto pre väzňov nazývané „Kabát“, vytesané do skaly. Odtiaľ cez predsieň bol prístup do rozľahlej šafárovej miestnosti s dvoma oknami. Od nej viedli schody cez malú plošinku do ďalšej veľkej miestnosti, skadiaľ bol rovno po schodišti prístup do náprotivnej prázdnej komory s poškodenými dverami a s oknom. Vpravo bola druhá komora s klenbovitou predsieňou. Odtiaľ cez nie príliš dlhé schodište sa otváral prístup do detskej izby. Blízko nej sa nachádzala uzamknutá a zapečatená miestnosť, v ktorej bol uložený archív. Po drevenom schodišti bol prístup na druhé poschodie, východným smerom sa nachádzala obnovená veľká sála hradu, vyzdobená zlatými, striebornými a kolorovanými ornamentmi na stenách a so špeciálne zafarbenou pecou. Na peci uprostred bol reb Maťašovských. Sála mala tri veľké a štyri malé okná, zasklené tabuľovým sklom. Zo sály vpravo sa otváral vchod do bočnej miestnosti s jediným veľkým zaskleným oknom s mrežami. Z tohto miesta cez tajný prechod v múre a susednú skrytú izbičku bolo možné dosiahnuť okrajové múry hradu v zalesnenom teréne. V blízkosti sály vpravo bola miestnosť kastelána s väčším a menším oknom a novou pecou. Z ľavej strany bola izba, ktorá sa nazývala kaplánka. Jej steny boli zdobené ornamentmi, mala maľovaný portál, taliansku pec a veľké okno. Oproti kaplánke cez chodbu bola kaplnka zasvätená sv. Jánovi Krstiteľovi. Všetky jej steny boli vkusne vyložené drevom a zdobené kolorovanými obrazmi svätých. V kaplnke zo stropu viselo svietidlo, ktoré držal pozlátený anjel. Dubový kazetový strop bol zdobený bielymi krížikmi. Odtiaľ cez pitvor s kamennou dlažbou vychádzalo z ľavej stany podstrešie a drevené schodište do dvoch miestností, z ktorých prvá mala tri okná, z nich jedno veľké s výhľadom na vnútorné nádvorie. Oproti nim sa nachádzali dve severne situované miestnosti s výhľadom do lesov. Miestnosti boli spojené kamenným portálom, mali taliansku pec, na stenách gobelíny a kamenné hygienické zariadenie. Od týchto dvoch miestností cez maľovanú a drevom vykladanú chodbu viedla cesta k severnej časti objektu popri spomínanej kastelánskej miestnosti. Tu bol prístup cez mohutné drevené schodište na najvyššie, tretie poschodie. Tam, kde schodište končilo, bola predsieň starobylej sály, ktorá nemala klenbovitý, ale rovný strop a tri okná. Sprava, južným smerom boli dve miestnosti. Z nich prvá mala drevené okenice, druhá s maľovaným klenbovitým stropom priliehala ku skale a stála v nej talianska pec. Od týchto priestorov smerom na juh sa začínala zastrešená, z boku otvorená pavlač, z ktorej bol vstup do dvoch miestností vytesaných do skaly. Boli vyložené drevom a mali tri okná. Z miestností sa bolo možné dostať cez tretí portál do letnej izby. Mala drevený strop a taliansku pec. Svetlo do nej vnikalo cez okenný otvor v strope. Z miestnosti cez spojovacie dvere bolo možné prejsť do druhej veľkej sály, v ktorej sa v tom čase skladovalo obilie. Mala tiež drevený strop a dlážku zo štvorcových kameňov. Sála mala troje dverí, z nich jedny viedli do spálne, druhé do tajnej izby. Zo sály sa dalo prejsť šindľami pokrytou pavlačou do izbičky, ktorú obýval hradný kaplán. Bola v nej pec a strop mala z dreva. Na najvyššom mieste horného hradu sa dvíhala veža, ktorú nazývala „Straka.“ Slúžila predovšetkým ako pozorovateľňa. Podľa tohto opisu z roku 1746 v dobe Maťašovských pozostával hrad zo 45 rozličných miestností, nepočítajúc do toho priestory vo veži Straka. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 96 - 99.
[12] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 99.
[13] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 173.
[14] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 99.
[15] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 171.
[16 - 17] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 173.
[18] KUBIČKOVÁ, Klára: Hrady a zámky v krajine : Kultúrne pamiatky Stredoslovenského kraja. Banská Bystrica : Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, 1978. s. 18.
[19] Kolektív autorov: Spoznajme problémy zrúcanín 2008. Lietava: Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2009. s. 91 - 92.
[20] Lednica č. 403, č. ÚZPF 743/1 – 12, č. parc. 1817/1, 1817/2.
[21] Kolektív autorov: Ročenka pamiatkových výskumov 2010. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2012. s. 119.
[22] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 119.
Bibliografia
www.lednica.eu.sk
GPS
49.111165, 18.210931
49°0 6' 40.19", 18°0 12' 39.35"
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU.



www.pamiatkynaslovensku.sk