Parky a záhrady   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Lednické Rovne - Park pri kaštieli
Lokalita
obec Lednické Rovne, okres Púchov, Trenčiansky kraj
História a stavebný vývoj
Jedinečný park patril svojou rozlohou 19,5 ha medzi najväčšie a úpravou aj najkrajšie v Uhorsku. Vznik parku sa spája s menom grófa Aspremonta (1757 – 1819). Gróf však začal budovať park na niečom, čo tu už bolo dávno predtým. Stará lipa bola obľúbeným miestom manželky Juraja I. Rákócziho, Zuzany Lorántffy. Vedľa nej dala v roku 1640 postaviť kostol. Pravnuk Zuzany František II. Rákóczi dal v týchto miestach vysadiť 100 líp, rovnaký počet ako pri svojom kaštieli v Zborove, o čom sa zmienil i vo svojej autobiografii písanej po latinsky – Confessio peccatoris. V Zborove sa nezachovala ani jedna z týchto lipa. V parku v Lednických Rovniach je jedna lipa, ktorej vek sa odhaduje na 300 rokov. [1]
 

Koncom 18. storočia sa Ján Gobert Aspremont Linden rozhodol vybudovať v Lednických Rovniach rozsiahly anglický park, podľa vzoru európskych honosných sídiel. Členitosť, nepravidelnosť a rozsiahlosť terénu vybraného k tomuto účelu poskytoval optimálne podmienky. Plán parku vo farebnom prevedení, ktorý sa zachoval až do súčasnosti, v roku 1799 vypracoval János Lösler. Tvorcom samotného parku bol Aspremontov záhradník Wenzel Wagner, ktorý svojou profesionalitou vytvoril romantický kút, kde spojil výtvory prírody s umeleckými výtvormi človeka v jeden harmonický celok. Pri výsadbe dal prednosť domácim drevinám, v hojnej miere boli však zastúpené i cudzokrajné dreviny, ktoré sa v našich podmienkach úspešne aklimatizovali. [2]
 

Zvláštne spoločenstvo tvorila kolekcia dvanástich kanadských topoľov vysadených do kruhu. Gróf Aspremont ich doviezol z Holandska. Boli tu ako prvé a veľké počty topoľov v okolí sú pozostatky tých dvanástich, ktorých stanovisko nie je známe. Dôležitou zložkou parku bola voda, zastúpená v rôznych formách napojením rieky Ledničanky do rybníka pod kaštieľom, so sochou antického boha Neptúna na malom ostrovčeku uprostred a ďalej do siete vodopádov, jazierok a prepadov ústiacich do jazierok. [3]
 

Po celej ploche parku boli zdanlivo neusporiadane umiestnené besiedky, umelé zrúcaniny, zlomené stĺpy, jaskyne a plastiky. Dreviny a kríky vysadené v ich blízkosti vytvárali zarámovanie malých architektúr do prírody. Súčasne plnili úlohu ich zvýraznenia, prípadne čiastočného prekrytia nedostatkov. Malé stavby, náhrobky a plastiky spájala sieť nepravidelne vedených cestičiek a chodníkov, v svahoch pri prekonávaní výškových rozdielov upravených do pomalého stúpania. Nad jednou z ciest sa klenula brána na jednej strane s latinským nápisom MORIBUS ANTIQUIS a z druhej strany s francúzskym nápisom IL NE VAUT PAS LA PEINE DE VIVRE (v preklade – Nestojí za námahu žiť.). Kúsok ďalej nad jednou zo vstupných ciest v zadnej časti parku stála gotická brána s rotundovitou strážnicou. Na najvyššom mieste parku vznikol antický chrámik bohyne Pallas Athény, medzi občanmi sa pre sochu zaužívalo meno Barbora. Pred chrámikom bolo romantické zákutie ako miesto odpočinku. Tvorila ho trávnatá čistinka s kamennými lavičkami v polkruhu jedlí a nižšej zelene, vystupujúca do lánu poľa susediaceho s parkom. K jej likvidácii došlo po druhej svetovej vojne. [4]
 

V rokoch 1800 – 1811 a neskôr od roku 1816 – 1820 pôsobil u grófa Aspremonta dvorný lekár a zároveň významný botanik Anton Rochel. S jeho pobytom v kaštieli sa spája vybudovanie botanickej záhrady v časti areálu parku. Pestovali v nej bohatú skladbu stromov, kríkov a tráv. Spomína sa 2 000 najrozmanitejších druhov rastlín, medzi nimi aj cudzokrajné. [5]
 

Tiché zákutia parku sa stávali i miestom posledného odpočinku majiteľov panstva. V šiestich hroboch v krypte starého kostola boli uložené, neskôr premiestnené a pochované pri múre kostola pozostatky členov rodiny Matyašovských, Antona Valentína Freiher Kauschnitza, Františky Skrbenskej a tvorcu parku Wenzela Wagnera. Vedľa cesty vedúcej k studienke dal gróf Aspremont na hrob svojej manželky postaviť sarkofág z bielo-červeného žilkovaného mramoru s nápisom. OBITT DIL UXORI REGINAE NATE, DIE XXVI IAN. BATHYAN, MDCCCXVI ASPREMONT. Gróf Aspremont je pochovaný v blízkosti starého kostola. Na jeho hrobe je postavený empírový náhrobok z čierneho mramoru so sochou trúchliacej ženy a kľačiacej detskej postavy s erbom. V postave ženy je znázornená jeho dcéra Mária. Na kovovej doske osadenej na náhrobku je nápis: GENITORI OPTIMO, COMITI JOH. COBERTO ASPREMONT-LINDEN, NATO XXII. SEPT. M.D.C.C.C.XIX, TRISTISSIMA FÍLIA, COMITISSA MARIA ERDÖDY. Maďarský spisovateľ Mór Jokai v predhovore románu Ktorí dva razy zomreli uvádza, že v hrobe sa nachádza iba srdce Aspremonta, jeho telo je pochované na brehu Čierneho mora. [6]
 

Po smrti Aspremonta si ešte veľa rokov akoby zotrvačnosťou park uchovával svoju krásu. Nestrácal obdivovateľov. V odborných kruhoch získaval mnohé uznania a v roku 1885 jeho fotografia na výstave v Budapešti získala vysoké ocenenie – zlatú medailu. A potom začal úpadok parku. Celá starostlivosť oň sa obmedzila iba na najnevyhnutnejšiu údržbu. Chátral. Po odkúpení panstva Jozefom Schreiberom došlo k obratu. Nový majiteľ prístupil pod odborným vedením k obnove parku, ktorá si vyžadovala vysoké investície. Schreiber sa rozhodol vrátiť čarovnému miestu pôvodnú podobu. Odstránili divoké a suché porasty a jednotlivé časti vyplnili vhodnou zeleňou. Poškodeným stromom Schreiber zabezpečil odborné ošetrenie. Zariadenia parku dali Schreiberovci zreštaurovať a doplniť o nové prvky parkovej architektúry. Na jeho okraji postavili skleník, ktorý okrem zásobovania panstva zeleninou slúžil i na dopestovanie sadby kvetov pre veľké plochy nádvoria a okolia kaštieľa. K najkrajším miestam patrila horská lúka, obklopená vysokými stromami a skupinami okrasných kríkov. Toto krásne miesto si Jozef Schreiber zvolil k postaveniu mauzólea, kde bol i v roku 1903 pochovaný. Autorom projektu neorenesančnej stavby mauzólea bol Alexander Gráf a stavbu realizoval kamenár Eduard Hauser. K výstavbe objektu sa použil biely mramor pochádzajúci zo slávneho carrarského lomu v Taliansku. Plocha nadväzujúca na park, tiahnúca sa celým návrším nad Važinou, otvárala jeden z najkrajších pohľadov na koryto rieky Váh, široké trávnaté nivy popri ňom a mohutné Strážovské vrchy v pozadí. Na ploche Jozef Schreiber vybudoval konskú jazdeckú dráhu pre svoj chov koní. Dal vysadiť alej – dva rady stromov (jabloní), v strede so širokým trávnatým pásom. Obľúbeným športoviskom majiteľov panstva bol aj tenisový kurt, v závetrí na dolnej lúke v parku, neskôr v blízkosti kaštieľa. Popri stavbe lesnej železnice bol areál parku obohatený o nezvyčajné zariadenie, vlastne technický unikát mini-vláčik. Jeho trať o rozchode 380 mm vychádzala od bočného krídla kaštieľa a viedla vrchným parkom ku skleníku. Vláčik tvorili tri plošinové vozíky a 6-nápravová parná lokomotíva. Z väčšej miery ako napodobeninu pensilvánskej lokomotívy ju zostrojil priamo na statku Libor Blaha. K materiálu na jej zhotovenie použil okrem iného i staré pluhy a lesnícke píly. Dosahovala rýchlosť 13 km/h. Lokomotíva je v súčasnej dobe umiestnená v Technickom múzeu v Košiciach. [7]
 

Výstavba miniželezničky bola jednou z posledných väčších investícii vynaložených do úpravy a zveľadenia parku. Už v čase jej výstavby začalo zo strany dedinčanov dochádzať k ničeniu zelene a architektúr. V rokoch 1918 – 1919 bol poškodený chrámik Pallas Athény, socha bohyne bola zhodená a podstavec, na ktorom stála rozbili. Zničený bol i náhrobok v tvare ihlanu s vytesaným nápisom. Prejavy vandalstva sa rokmi stupňovali a panstvo pristúpilo k ochrane parku prijatím strážcu. Situáciu komentuje v roku 1940 Rupert Schreiber v stručných dejinách panstva Domínium Lednicz 1890 – 1940 nasledovne: „Nespočetné cesty v parku nie sú už udržiavané, odstraňujú sa iba vyschnuté stromy. Horná lúka dáva seno pre kone statku, ktorými sú teraz tri kone a jedno žriebä. Dedinčania a robotníci z továrne ničia park, najmä hraničné múry. Oznámenia vrchnosti nepomáhajú. Načim podotknúť, že následkom neprísneho použitia zákona zo strany vrchnosti, tajne sa vyskytujú krádeže úrody ovocia. Do prevratu 1918 stávalo sa to iba v ojedinelých prípadoch.“ [8]
 

Po druhej svetovej vojne sa vlastníkom parku stal, ako inak, štát. Bol sprístupnený verejnosti a ľudia sa mohli voľne pohybovať po celom areáli, využívať jeho oázu pokoja. V možnostiach obce bola len jeho základná a nevyhnutná údržba. Popri nej dochádzalo k rôznym úpravám, či realizácii dočasných zariadení – hádzanárske ihrisko, tanečné kolo, amfiteáter, ktorými vzácny park nič nezískal, ale naopak utrpel ujmu. Park sa stal častým cieľom vandalizmu, úmyselným poškodzovaním historických objektov. [9]
 

V roku 1994 došlo k poškodeniu sarkofágu – hrobky Aspremontovej manželky Reginy. Škoda bola vyčíslená na 450 000 Sk. V roku 1994 bol poškodený aj kamenný podstavec v mauzóleu a v roku 1999 pri silnom vetre bola strhnutá časť plechu na streche s časťou ozdobnej rímsy. Nedostatočná odborná starostlivosť sa podpísala i na vegetácii. Vo väčšej miere v spodnej časti parku prerástla nevhodným náletovým krovím a stromami. Obmedzenie prístupu svetla k pôvodným drevinám z prehusteného porastu spôsobilo ich tvarové znehodnotenie. Kompletná inventarizácia zelene parku v roku 1984 a dendrologický prieskum v roku 1989 boli po rokoch prvým krokom k jeho obnove. Viac než 4 000 stromov vyhovujúcich z hľadiska zdravotného stavu, estetickej hodnoty a perspektívy vývoja dostalo svoje inventárne čísla. Ostatná, pomerne značná časť nevhodného porastu bola navrhnutá na výrub. Práce s jeho likvidáciou začali až v letnom období roku 1995. Postupovali i v ďalších rokoch spolu s odstraňovaním vývratov po veterných smrštiach v rokoch 1997 a 1999. Zároveň sa pokračovalo na oprave oplotenia. Prieskumné práce k vypracovaniu projektovej dokumentácie na obnovu parku sa začali v jarnom období roku 1997 za účasti geodetov z Geodézie Púchov, botanikov a zoológov z nadácie DAPHNE. Do prípravných prác na obnove parku ako je vyčistenie okolia studničky v jeho južnej časti sa zapojili členovia mládežníckej ZO SZOPK pri Stredisku enviromentálnej výchovy Poniklec, Manínska Tiesňava. Celkové vynaložené náklady na rekonštrukciu parku v rokoch 1993 – 1999 predstavovali čiastku 2 653 399 Sk, na čom sa podieľal svojimi dotáciami v objeme 1 880 000 Sk Štátny fond životného prostredia Slovenskej republiky. Rekonštrukcia parku v časti okolo kaštieľa sa uskutočnila v rokoch 1988 – 1991. Ide o vstupnú časť, ktorá je i s budovou kaštieľa vo vlastníctve spoločnosti Rona a.s. Lednické Rovne. Zvyšná časť vo výmere 16,5 ha je v správe obecného úradu. [10]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
Súčasný stav a využitie
Stav parku je dobrý.
Poznámky
[1 - 10] DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. Lednické Rovne: Obecný úrad, 2004. s. 55 - 63.
GPS
49.066936, 18.288545
49°04'01.0"N 18°17'18.8"E



www.pamiatkynaslovensku.sk