Hrady   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Levice
Lokalita
obec Levice, okres Levice, Nitriansky kraj
História a stavebný vývoj
Výstavba pôvodne kráľovského strážneho hradu v druhej polovici 13. storočia súvisela s rozvojom stredoslovenských banských miest a s posunom strategických ciest viac na východ. [1] O tom, kedy ho presne postavili nehovoria žiadne archívne materiály. Pre jeho výstavbu vybrali strategicky dobre chránené miesto na konci výbežku Štiavnického pohoria. Z hradu bol výborný výhľad na široké okolie a močaristý terén okolo neho sťažoval prístup k nemu. [2] Nový hrad svojou zaujímavou polohou na rovine sa zreteľne týčiacom brale tak umožňoval spoľahlivú kontrolu dôležitej cesty prechádzajúcej z údolia Hrona do Hontu. [3]
 

Prvým známym majiteľom Levického hradu bol Matúš Čák Trenčiansky. Z roku 1318 pochádza prvá písomná správa o jeho existencii, v ktorej sa spomína comes Jula z Topoľčianok ako kastelán a prívrženec Matúša Čáka. Čák ho odmenil za obsadenie Levíc darovaním hradu. Po smrti pána Váhu a Tatier v roku 1321 sa hrad stal kráľovským majetkom a zostal v správe kráľovských kastelánov. Kráľ Karol Róbert sa na hrade zdržiaval od 21. do 29. augusta 1321. Neskôr daroval Levický hrad a panstvo svojej manželke Alžbete. Spravovaním hradu bol poverený Imrich Bechei, ktorý sa stal zároveň tekovským županom. Pod silnejúci hrad sa začali sťahovať obyvatelia z okolitých dedín a tak v 14. storočí vznikla obec Nové a Veľké Levice, ktoré patrili k Levickému hradu. [4] Hrad sa stal sídlom Tekovskej župy. Premena hradu na nové centrum Tekovskej župy sa spája so zánikom pôvodného župného sídla v Starom Tekove. [5] Jeho rastúci význam dokazuje to, že kráľ Ľudovít I. Veľký sem zvolával tzv. palatínske schôdze na riešenie rôznych problémov. V roku 1388 kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad s hradným panstvom Ladislavovi zo Šaroviec, ktorého syn Peter už používal meno Lévai (Levický), neskoršie Čech (bol po otcovi Čech). Bol oddaným prívržencom kráľa Žigmunda. Zastával viacero hodností na kráľovskom dvore a bojoval proti husitom. [6] Stal sa zakladateľom rodu Levických. Hrad patril rodu Levickým až do vymretia v polovici 16. storočia. [7] V roku 1542 Gabriel, jeden člen z rodu Levických, položil život pri pokuse vojsk kráľa Ferdinanda I. o dobytie Turkami obsadeného Budína. O rok neskôr vdova Anna Thurzová už bola ženou Melichara Balassu, ktorý sa ujal hradného panstva v mene Ján Levického, nedospelého syna svojej manželky. [8] Ján zomrel v roku 1553 bez potomkov a tak sa hrad znovu stal kráľovským majetkom. Z roku 1434 pochádza správa o požiari, pri ktorom boli zničené archívne materiály a výsadné listiny zemanov. [9] V polovici 16. storočia patril hrad medzi 15 obranných pevností, ktoré mali zastaviť prenikanie Turkov smerom na sever. [10] V tom čase sa Levický hrad stal dejiskom častých bojov proti Turkom. [11]
 

Novoveké dejiny hradu súviseli hlavne s protitureckou obranou a potom ofenzívou. Už v roku 1544 Turci počas ťaženia do banských miest vtrhli do Levíc a hoci sa im hrad pre silnú delostreľbu obrancov nepodarilo získať, dobyli a vyplienili mesto. [12] Vyhnali ich z mesta cez bránu (dnes oproti mlynu), neskôr pomenovanú podľa Melichera Balassu, ktorý v tom čase velil hradnej posádke a ubránil hrad pred Turkami. V roku 1560 sa stal majiteľom hradu aj hradného panstva jágerský hrdina Štefan Dobó, ktorý bol zároveň vymenovaný za kapitána banských miest. Rozšíril hradný areál o dlhý obytný renesančný trakt známy ako Dobóovský kaštieľ. Túto veľkolepú stavbu dokončil jeho syn František. Ďalšiemu tureckému plieneniu v roku 1578 hrad vďaka prestavbe odolal. Po jeho smrti sa stal vlastníkom Siegfried Kollonich (manžel Žofie, dcéry Františka Dobóa), ktorý veľkú časť svojho majetku venoval na opravu hradu a na financovanie hradnej posádky. Zadĺžil sa natoľko, že po jeho smrti nebolo nikoho, kto by ho pochoval a tak prebral na seba jeho dlžoby. Jeho mŕtve telo dlhé roky ležalo nepochované, až v roku 1638 na príkaz kráľa Ferdinanda III. ho uložili tajne a bez farára v krypte levického kostola sv. Michala vedľa manželky. Silnejúce turecké nebezpečenstvo bolo dôvodom na renováciu hradu. V roku 1635 ho obnovili podľa talianskeho fortifikačného systému, priekopy naplnili vodou, vybudovali delové bašty a padací most. [13] V roku 1640 kúpil levické hradné panstvo Ladislav Csáky. [14]
 

V 60. rokoch 17. storočia turecké boje zosilneli a útoky Turkov neobišli ani Levický hrad a okolité obce. 2. novembra 1663 vicekapitán Gašpar Bartakovits vydal hrad bez boja Turkov. Kapitánom hradu sa stal Čatra Patra Ali paša. Ako hrad v tomto období vyzeral nám priblíži popis tureckého cestovateľa Evliya Čelebiho: „Levický hrad je stavba, ktorú treba vidieť. Vnútro hradu je malé. Kamenná stavba štvorcového tvaru má po obvode šesť malých vežičiek. Vo vnútri je kapitánov dom, zbrojnica a sýpky. Iné stavby tam nie sú. Má malú bránku obrátenú na východ. Priekopa vnútorného hradu je po okraje naplnená vodou z Hrona a bahnistá“. Turci pobudli na hrade len necelý rok. Cisárske vojská pod velením generála Louisa de Souchésa dobili mesto Levice 13. júna 1664. Turci kapitulovali a opustili mesto a hrad podľa podpísanej dohody. Túto stratu Turci prijali ťažko a vypravili armádu na dobytie pevnosti. K rozhodujúcej bitke došlo 19. júla 1664. V ťažkých bojoch boli Turci porazení. V boji padol aj Štefan Koháry, kapitán uhorských oddielov. Poslednou významnou kapitolou v histórii tejto dôležitej vojenskej pevnosti boli roky stavovského povstania Františka II. Rákocziho proti Habsburgovcom. Pod vedením veliteľa Ladislava Ocskayho kurucké oddiely obsadili 17. septembra 1703 Levický hrad, ktorý považoval Rákóczi za dôležité strategické miesto. 3. januára 1704 sa konala vojenská porada na Levickom hrade, na ktorej sa zúčastnil sám Rákóczi. V bitkách stavovského povstania striedavo víťazili raz cisárski labanci, inokedy kurucké vojsko V novembri 1708 Ján Bottyán, ktorý verejne prešiel na stranu Rákócziho opäť obsadil Levický hrad, ten bol už vtedy vo veľmi zlom stave. Ján Bottyán nemal dostatok ľudí na postavenie stálej hradnej posádky, preto dal koncom februára 1709 hrad zbúrať. Pevnosť bola podpálená, pracháreň vyhodili do povetria, priekopy a hradnú studňu zasypali a tým hrad stratil význam vojenskej pevnosti. Nikdy viac ho potom neobnovili. Zachovalá časť hradného areálu, Dobóvský kaštieľ a kapitánska budova, slúžili naďalej. [15] Majitelia panstva venovali pozornosť iba objektom na južnom nádvorí, ktoré barokovo prestavali a doplnili o nové budovy. V 19. storočí slúžil areál prevažne hospodárskym účelom. [16]
 

V rokoch 1688 až 1867 objekt vlastnili Esterházyovci (kúpili ho od Csákyovcov) a používali časti budov ako skladište. Od nich získali tento majetok viedenskí bankári, bratia Schoellerovci. Ich rodine patril Levický hrad a hradné panstvo až do konca druhej svetovej vojny. [17]
 

Podobu najstaršieho hradného jadra z prelomu 13. a 14. storočia určoval úzky vrchol trachytového brala, ktorý od pokračujúceho skalného hrebeňa oddelili šijovou priekopou a zastavali pozdĺžnym palácom. Práve z členenia paláca česká hradologička Dobroslava Menclová usudzovala, že pôvodne mohol byť zovretý dvojicou veží, východnou polvalcovou obrátenou proti šijovej priekope a západnou hranolovou obsahujúcou vstupný hrotivý portál s vpadlinou na zdíhací most. Na severnej strane k bralu priliehala menšia hranolová veža s vnútornou studňou a z opačnej južnej strany neskôr pristavali rozsiahlejší, dnes len torzovito zachovaný palác. Do konca stredoveku bol okolo jadra zalamovanou hradbou vymedzený priestor predhradia, ktorého nárožia spevňovali tri valcové veže. Hlavný vstup na juhozápade chránila ďalšia strážna hranolová stavba. [18]
 

Zvýšený význam hradu v čase intenzívneho tureckého nebezpečenstva si vyžiadal nielen zväčšenie opevnenej plochy, ale najmä modernizáciu zastaraného stredovekého opevnenia. Z týchto dôvodov pozvali talianskych pevnostých inžinierov, spomedzi ktorých tu v rokoch 1554 – 1557 pôsobil kráľovský architekt Sigismondo de Pretta de Pisa. Už pred polovicou 16. storočia sa uskutočnilo rozšírenie hradu južným smerom, čím vzniklo nové rozsiahle predhradie umožňujúce sústrediť početné jazdecké oddiely. Podľa plánu hradu od N. Angeliniho zo 60. rokov 16. storočia bolo predhradie od mesta oddelené vodnou priekopou a sprístupnené cez prejazd hranolovej bránovej veže. Podobná veža bránila druhý vstup do predhradia na severnej strane, kde obranu prístupovej cesty znásobili ďalšou časťou opevnenia – predhradím s palisádovým opevnením. Prínos talianskych architektov sa odrazil vo výstavbe moderných delostreleckých bastiónov, ktorými bolo spevnené juhovýchodné a neskôr juhozápadné nárožie renesančného predhradia. Za Štefana Dobóa bola do čela nového predhradia smerom k mestu pristavaná pozdĺžna palácová stavba napojená na bránovú vežu. Ukončenie tejto dvojpodlažnej obytno-hospodárskej budovy v roku 1571 ešte i dnes oznamuje nápisová tabuľa nad vstupnou bránou. [19]
 

Opevňovacie práce pokračovali v prvej polovici 17. storočia za držby hradu Siegfriedom Koloničom, hlavným kapitánom protitureckých pevností. Z verne zachytenej podoby pevnosti na vyobrazeniach J. Ledentua z rokov 1641 a 1642 vyplýva, že na delostreľbu boli vtedy prispôsobené aj staršie stredoveké veže vnútorného predhradia. Ďalšie delostrelecké pozície vznikli prestavbou paláca na vrchole brala, ktorý zakončili pozorovacou terasou s valbovou strechou. [20]
 

V období, keď Nové Zámky zostali aj po protiofenzíve v rukách Turkov, pretrvavajúce ohrozenie vyvolalo ďalšiu modernizáciu hradu Levice. Dobové vyobrazenia objektu z obdobia po polovici 17. storočia dokladujú, že krátko po opätovnom získaní hradu z rúk Turkov opevnili najmä severnú časť hradného areálu. Podľa výsledkov výskumov architekta Andreja Fialu tu na mieste valcovej veže stredovekého opevnenia postavili nový hrotivý bastión, palisádové opevnenie priľahlého predhradia nahradili murovaným a doplnili ho o ďalší bastión. Nová delová bašta vznikla aj pri severnej bráne južného renesančného predhradia. Tieto pevnostné prvky sa už do skončenia tureckého ohrozenia nestačili uplatniť. [21]

Pamiatková ochrana
Konzervovanie a rekonštrukcia.
 

V rokoch 1934 – 1935 dal vtedajší majiteľ Schoeller čiastočne obnoviť a zakonzervovať pozostatky hradu. Zásahy sa uskutočnili na gotickej časti objektu a na veži. [22]
 

V rámci pamiatkovej záchrany objektu v 70. rokoch 20. storočia konzervovali ruiny horného hradu a opevnenie, v dolnom kaštieli umiestnili Tekovské múzeum. Hrad je miestami zakonzervovaný tak, akoby sme už viac nemali poznať pôvodnú podobu budov a ich funkciu. [23] Ide o nevhodný prístup k záchrane hradného objektu.
 

Na Levickom hrade sa uskutočnili konzervačné práce podobného rozsahu ako na hrade Strečno. V nadväznosti na staršie konzervačné úpravy z rokov 1934 – 1935 boli staticky zaistené murivá zrúcaniny stredovekého hradu a jeho renesančného opevnenia. Na Levickom hrade bol síce realizovaný predstihový archeologický výskum, pri koncipovaní metodiky obnovy sa však menej odrazili výsledky čiastkových architektonicko-historických výskumov. Z hľadiska stavebných prác je evidentná nízka úroveň ich remeselného prevedenia, používanie aktivovaných cementových mált a tendencia k zarovnávaniu nepravidelných korún murív a ich bočných strán do pravidelných geometrických tvarov. [24] Ďalším problémom bolo jednostranné preferovanie spravidla preexponovaného statického zabezpečenia murív, pri ktorom sa predmet ochrany obmedzil len na dispozíciu, hmotovú skladbu a siluetu hradu, bez rešpektovania autentických architektonických detailov a remeselných prvkov. Sprievodným javom takéhoto prístupu je predovšetkým minimálna pozornosť venovaná originálnemu charakteru muriva a jeho povrchovej úprave, čo spolu s nevhodnou použitou technológiou ťažko poznamenalo hrad a prakticky zničilo vzácnu výpovednú schopnosť murív pre budúcnosť. S týmto problémom úzko súvisí aj výrazne nízka kvalita murárskych prác a nevhodné preferovanie technologických argumentov pred pamiatkovými záujmami. Pri všeobecne aplikovanom vyrovnávaní nepravidelne deštruovaných korún murív sa síce prístup technologicky zjednodušil, ale prinieslo to výrazné narušenie celkového neopakovateľného dojmu zrúcaniny. Pôvodný charakter zrúcaniny sa potláčal aj dopĺňaním architektonických detailov novým, v štruktúre i farebnosti odlišným materiálom. Jeho optické vnímanie sa tak uprednostnilo na úkor originálov. [25]

Súčasný stav a využitie
Konzervovaná ruina. Stav historického sídla je dobrý.
 

Od roku 1958 v hradnom areáli sídli Tekovské múzeum [26], ktoré zhromažďuje archeologické, historické, národopisné, vlastivedné a prírodovedné zbierky zo širokého okolia. V hrade sa organizujú rôzne podujatia, napríklad Levické hradné slávnosti, ktorých atraktivitu zvýšilo vybudovanie amfiteátra v priestore juhozápadnej bašty. [27]

Prístup
Stojí na skalnom výbežku (171 m n.m.) uprostred bývalých močarísk (v súčasnosti novodobá zástavba) na severozápadnom okraji mesta. [28]
Fotogaléria
Hrad Levice 17. storočieHrad Levice zp © Imrich Kluka, archív (dobová pohľadnica, začiatok 20. storočia)
Poznámky
[1] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 174.
[2] www.muzeumlevice.sk (4.4.2014)
[3] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 174.
[4] www.muzeumlevice.sk (4.4.2014)
[5] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 174.
[6] www.muzeumlevice.sk (4.4.2014)
[7] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 174.
[8] KOLLÁR, Daniel – NEŠPOR, Jaroslav: Hrady a zámky. Bratislava: Dajama, 2008. s. 57.
[9] www.muzeumlevice.sk (4.4.2014)
[10] FIALA, Andrej - FIALOVÁ, Hilda: Hrady na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1966. s. 144.
[11] www.muzeumlevice.sk (4.4.2014)
[12] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 176.
[13] www.muzeumlevice.sk (4.4.2014)
[14] KOLLÁR, Daniel – NEŠPOR, Jaroslav: Hrady a zámky. s. 57.
[15] www.muzeumlevice.sk (4.4.2014)
[16] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 177.
[17] www.muzeumlevice.sk (4.4.2014)
[18] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 174 a 176.
[19] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 176.
[20] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 176 - 177.
[21] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 177.
[22] IZAKOVIČOVÁ, Mária – KRIŽANOVÁ, Eva – FIALA, Andrej: Slovenské hrady a kaštiele. Bratislava: Šport, 1969. s. 112.
[23] www.zamky.sk (4.4.2014)
[24] BÓNA, Martin et al.: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine. Lietava: Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2006. s. 43.
[25] BÓNA, Martin et al.: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine. s. 45.
[26] Tekovské múzeum v Leviciach vzniklo zásluhou vrábeľského poštmajstra Jozefa Nécseyho, ktorý daroval mestu Levice v roku 1927 svoju rozsiahlu zbierku archeologických predmetov z okolia Vrábľov a Dolného Požitavia, národopisných predmetov zo severnej časti Tekovskej župy a okolia Zvolena, obrazov, rodinného archívu a kníh, o ktorú prejavoval v tom čase eminentný záujem aj Krajinský úrad pre múzea a knižnice v Budapešti. Prvým sídlom múzea bolo druhé poschodie mestského domu, kde prvý správca múzea, profesor učiteľského ústavu v Leviciach Jenő Kriek, v priebehu jedného roka nainštaloval prvú expozíciu pod názvom „Nécseyho izba“. V priebehu ďalších rokov sa zbierka mestského múzea postupne rozrastala o dary obyvateľov mesta a širokého okolia, škôl a rôznych inštitúcií. Najväčším prínosom pre múzeum v tomto období boli muzeálne pamiatky bývalého piaristického gymnázia a zbierky od afrického cestovateľa Kolomana Kittenbergera, rodáka z Levíc. Rozlet múzea spomalila smrť prvého správcu múzea v roku 1940 a obsadenie Levíc maďarskými vojskami. Počas vojnového obdobia došlo k značnému poškodeniu a rozkradnutiu zbierok. Po vojne v roku 1946 prevzal vedenie múzea Pavol Huljak, učiteľ na dôchodku, ktorý za pomoci školskej mládeže vojnou poškodenú zbierku roztriedil a opäť nainštaloval pre širokú verejnosť. V roku 1954 sa múzeum presťahovalo do prízemných priestorov bývalého františkánskeho kláštora a o štyri roky do pevnostnej tzv. Kapitánskej budovy v areáli hradu Levice, kde sídli doteraz. V tomto období už pôsobí ako okresné vlastivedné múzeum a začína používať názov Tekovské múzeum v Leviciach. V roku 1961 bola otvorená prvá stála expozícia vlastivedného charakteru, ktorá sa v roku 1967 reinštalovala a o dva roky rozšírila o expozíciu z dejín farmácie. Posledným krokom vo zveľaďovaní stálych expozícií bolo otvorenie moderne chápanej prírodovednej časti v roku 1979. V roku 1982 dochádza k zatvoreniu stálych expozícií kvôli rekonštrukčným prácam na Kapitánskej budove, ktoré trvali celých šestnásť rokov, keď v nej boli opäť zriadené odborné pracoviská a depozity múzea. V roku 2001 bola otvorená prvá časť stálej expozície venovaná histórii hradu a lekárnictva v regióne a daná do prevádzky Galéria Jozefa Nécseyho. V nasledujúcom roku bola otvorená v Kapitánskej budove nová výstavná miestnosť. V roku 2003 bola pre verejnosť sprístupnená druhá časť stálej expozície venovaná archeologickým lokalitám v regióne a v roku 2004 koncertná sála v stálej expozícii múzea. Dňa 13.12.2006 bola otvorená tretia časť stálej expozície venovaná spoločenskému životu v Leviciach a remeslám v regióne. V období september 2005 až máj 2006 sa realizovala rekonštrukcia priestorov juhozápadnej bašty na amfiteáter, ktorý slúži pre potreby Tekovského múzea v Leviciach na organizovanie kultúrnych podujatí súvisiacich s historickým charakterom hradného areálu. Od roku 1987 múzeum organizuje rôznorodé výstavy z činnosti a zbierkového fondu múzea, ďalších slovenských a zahraničných múzeí, ako aj rôznych kultúrno-spoločenských organizácií v tzv. Dobóovskom kaštieli. Do týchto priestorov boli postupne presťahované rozsiahle zbierky múzea. Múzeum vlastivedného charakteru sa v rámci špecializácie zameriava na národopisný a prírodovedný výskum. Zbernou oblasťou pre prírodné vedy je územie východnej časti Podunajskej pahorkatiny, Štiavnické vrchy, juhozápadné svahy Pohronského Inovca a západné svahy Krupinskej planiny, pre národopis vymedzuje zbernú oblasť územie južnej časti bývalej Tekovskej župy a západného Hontu. Bohatý zbierkový fond múzea z oblasti prírody, histórie, archeológie, numizmatiky, ľudovej kultúry a výtvarného umenia je zastúpený vyše 100 000 kusmi predmetov. V prírodovednom fonde majú významné miesto herbárové položky flóry a najmä ostríc, hlohov a lišajníkov, preparáty vodného a spevavého vtáctva, dravcov a lesnej zveri, kolekcie motýľov, fúzačov, čmeľov a vážok. V oblasti histórie sú zastúpené remeselnícke a cechové predmety, vojenská výzbroj a výstroj od najstarších čias po druhú svetovú vojnu, historické dokumenty z obdobia feudalizmu, cez prvú svetovú vojnu a revolučného robotníckeho hnutia, dobový nábytok a sklo a porcelán. Z ľudovej kultúry sú najpočetnejšie kolekcie hrnčiarskych výrobkov, ľudového odevu a tkanín, ľudového šperku, výrobkov z prútia, slamy a šúpolia, pracovného poľnohospodárskeho náradie, kuchynského inventára, ľudového nábytku a ako aj kolekcie starých pohľadníc a kraslíc. V oblasti výtvarného umenia sú početne zastúpené diela umelcov pochádzajúcich z Levíc a okolia, z numizmatiky sú to rímske mince a medené mince z obdobia Rakúsko - Uhorska, z archeológie sú najpočetnejšie kolekcie z doby bronzovej, rímskej a sťahovania národov. Súčasťou Tekovského múzea v Leviciach sú vysunuté expozície skalné obydlia Brhlovce a vodný mlyn Bohunice. www.muzeumlevice.sk (4.4.2014)
[27] KOLLÁR, Daniel – NEŠPOR, Jaroslav: Hrady a zámky. s. 57.
[28] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 173 - 174.
Bibliografia
NEŠPOR, Jaroslav: Levický hrad. In: Krásy Slovenska, LXXXV, 2008, č. 9-10, s. 16 - 19.
www.muzeumlevice.sk
www.levice.sk
GPS
48.221642, 18.601429
+48° 13' 17.91", +18° 36' 5.14"



www.pamiatkynaslovensku.sk