Galérie   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Poprad - Tatranská galéria
Lokalita
obec Poprad, okres Poprad, Prešovský kraj
História
Región sa môže pochváliť mimoriadne bohatým fondom pamiatok stredovekej architektúry, dreveného sochárstva i nástennej a tabuľovej maľby. V období neskorého klasicizmu vzniká na Spiši dokonca nová maliarska tradícia. Hovorí sa jej – spišská maliarska škola. Tá dala základ neskoršej slovenskej výtvarnej škole, ktorá sa orientovala na idey národného obrodenia. Spišskú maliarsku školu rozvíjal maliar dánskeho pôvodu Ján Jakub Stunder, známy portrétnou klasicistickou tvorbou, neskôr s príklonom k romantizmu. Spišskí maliari ako Jozef Czauczik, Teodor Boemm, Ján Jakub Müller, Titus Szent-Istványi či Karol Tibély okrem portrétu pestovali aj krajinomaľbu. Spišský maliarsky okruh sa v prvej polovici 19. storočia stal na území dnešného Slovenska popredným umeleckým centrom. Mnohí z umelcov sa však popri maľovaní venovali svojmu občianskemu povolaniu. Umelci s vyššími ambíciami odchádzali do sveta. V druhej polovici 19. storočia sa do centra Uhorska, teda do Budapešti, rozhodli odísť aj Ladislav Medňanský, Ferdinand Katona, Andrej Bača a ďalší. Kontakt s krajinou Spiša však nestratili, dôkazom sú ich početné krajinárske práce s námetmi tatranskej prírody. [1]
 

Prvými profesionálnymi maliarmi, ktorí sa v kraji pod Tatrami natrvalo usídlili na začiatku 20. storočia boli Jozef Hanula (v Spišskej Novej Vsi) a Andor Borúth (v Tatranskej Polianke). V období medzi dvomi vojnami sa v Kežmarku usadil Karol Šovánka, vo Važci český maliar Jan Hála, Otakar Štáfl si zvolil za svoj domov Vysoké Tatry. Tatry ako námet začínajú prenikať do tvorby čoraz väčšieho množstva výtvarných umelcov. [2]
 

Hoci sa Tatry a región pod nimi stali bohatým inšpiračným zdrojom umelcov už na konci 19. storočia, ani na začiatku toho ďalšieho sa diela výtvarného umenia nestali zdrojom záujmu systematickej zberateľskej činnosti. Tatranské múzeum vo Veľkej (založené v roku 1882) a Múzeum Karpatského spolku v Poprade (založené v roku 1886) do svojich zbierok sústreďovali predovšetkým prírodovedné predmety. Výtvarné diela pribúdali skôr náhodne. Po druhej svetovej vojne obe múzeá prešli fúziou a vzniklo Tatranské múzeum (od roku 1961 Podtatranské múzeum). Z neho boli v roku 1957 vyčlenené zbierky, viažuce sa k Vysokým Tatrám, aby dali základ Múzea Tanapu. Medzi nimi bola aj kolekcia kresieb, grafických listov a malieb, ktorá má význam pre poznanie počiatkov tatranskej krajinomaľby. Cenné sú najmä panorámy Tatier od Juraja Buchholtza zo začiatku 18. storočia, ilustrácie najstarších tatranských cestopisov z konca 18. storočia či gvašová panoráma Antona Schweitzera. Čoraz aktívnejší výtvarný život pod Tatrami prirodzene podnietil aj výstavnú činnosť. Prvá známa umelecká výstava v regióne sa konala v júli 1895 a znova o rok neskôr v Dolnom Smokovci. Svoju kolekciu obrazov vystavoval Ferdinand Katona. V roku 1901 vystavovali svoje diela najmä maďarskí umelci v Kežmarku (hotel Messe). Na putovnej výstave uhorských maliarov v Kežmarku v roku 1911 vystavovali aj spišskí profesori kreslenia. V zimnej sezóne 1913 predajná výstava obrazov oživila Tatranskú Lomnicu. V medzivojnových rokoch sa intenzita výstav zvýšila, pribúdali individuálne výstavy jednotlivých autorov (Borúth, Winkler, Šovanka, Barna, Alexy atď.). Výstavy sa konali aj v Novom Smokovci, na Štrbskom Plese, v Tatranskej Polianke. [3]
 

Prvá z výstav, sledujúcich aj umeleckohistorické záujmy, sa uskutočnila v roku 1925 v Tatranskej Polianke z iniciatívy tam usadeného portrétistu Andora Borútha – išlo o retrospektívu obrazov a grafických listov s námetom Vysokých Tatier. Tatrám bola venovaná aj rozsiahla výstava prevažne súdobých umelcov, usporiadaná v roku 1927 v múzeu vo Veľkej. Výstava s názvom „200 rokov krajinomaľby na Spiši”, usporiadaná v roku 1928 v popradskom múzeu, bola už odborne pripravená, sprevádzal ju katalóg a osobitne publikovaná umelecko-historická štúdia regionálneho historika Elemíra Kőszeghy-Winklera. O päť rokov neskôr na ňu nadviazala retrospektívna výstava spišského portrétu v Kežmarku, pripravená tým istým kurátorom. Bolo na nej sústredených 274 diel. Rozprúdenie výtvarného života pod Tatrami dalo prirodzený základ na úvahy o vzniku samostatnej inštitúcie – stálej galérie. Už v roku 1917 bol v Kežmarku pokus o vznik múzea, ktoré by zároveň zastrešovalo aj galériu tatranských obrazov a diel Ferdinanda Katonu. Nepodarilo sa to dokonca ani po skončení vojny, ani v roku 1932 po Katonovej smrti. O zriadenie stálej obrazárne sa snažili aj Tatranci, uvažovali o umiestnení vo Vile Slovač v Novom Smokovci. Neskôr sa členovia výtvarného spolku Tatran z Važca snažili o vznik stáleho výtvarného pavilónu na Štrbskom Plese. Z ambicióznych projektov nič nebolo, ale myšlienka na stálu galériu už v Tatrancoch zostala. [4]
 

Túžba dať regiónu pod Tatrami stálu obrazáreň či galériu neupadla do zabudnutia ani po druhej svetovej vojne. K domácim nadšencom umenia, ktorí pravidelne živili myšlienku stálej umeleckej inštitúcie (Jaroslav Votruba, Ivan Bohuš, Ján Olejník, Jozef Zapatický) sa pridávali aj návštevníci Tatier. Volali po galérii v miestnych médiách, diskutovali a presviedčali. Pôvodný zámer bol vybudovať obrazáreň priamo vo Vysokých Tatrách. Chceli jej nájsť miesto, kde by sa postupne inštalovali najkrajšie tatranské obrazy. V tej dobe ich nebolo málo, vyznávači kultu prírodnej krásy ako Ján Hála, Peter Július Kern, Ľudovít Čordák, Gustáv Mallý Tatry milovali i maľovali. Postupne sa tatranské motívy dostávajú aj do tvorby Janka Alexyho, Miloša Alexandra Bazovského, Zoltána Palugaya a ďalších. Koncom 40. rokov 20. storočia začala byť aj štátna politika kultúry prajná zakladaniu špecializovaných odborne orientovaných inštitúcií. Po roku 1948 sa stále častejšie hovorilo o budovaní stálych regionálnych galérií, ktoré by kultivovali estetické cítenie a vnímanie. Napokon v roku 1961 vznikol aj zákon o múzeách a galériách. V centrách s bohatým kultúrnym životom však galérie vznikali aj pred týmto úradným „požehnaním” – Prešov, Košice a Vysoké Tatry. [5]
 

Okrem silnejúcej verejnej mienky sa v regióne Tatier myšlienky na stálu obrazáreň chopili aj miestni úradníci. V roku 1951 z prostriedkov Krajského národného výboru v Košiciach boli zakúpené prvé výtvarné diela pre budúcu galériu. V januári 1953 Národný výbor v Tatrách rozhodol prevziať smokoveckú Vilu Alica od Cestovnej kancelárie Turista do vlastnej správy. Po generálnej oprave mala slúžiť ako obrazáreň. V tom čase hlavný architekt Vysokých Tatier Vladimír Jandejsek vypracoval aj projektovú štúdiu budovy Múzea Tatier so stálou galériou. Projekt na budovu galérie robil aj Ing. Gaži. Tieto nápady neboli nikdy realizované. Tatranský národný výbor dokonca na prípravu galérie vymenoval aj samostatnú komisiu. Zasadali v nej: Jozef Majkut, Vojtech Mensatoris, František Siska, Jozef Zapatický a Róbert Lazár. Národný výbor vyčlenil aj finančné prostriedky na nákup výtvarných diel, ktoré by tvorili základ zbierkového fondu budúcej galérie. Prvá výstava vo Vile Alica v Starom Smokovci bola už pod hlavičkou Tatranskej galérie a konala sa 16. júla 1959. Svoje diela vtedy vystavoval Jaroslav Votruba. Oficiálne zriadenie galérie má však trochu neskorší dátum: 13. máj 1960. Tatranská galéria bola zriadená uznesením Rady MsNV v Starom Smokovci č. 72/1960, ale predovšetkým z iniciatívy domácich nadšencov umenia, od svojho počiatku však biedila. Kým v rokoch 1951 – 1959 pribúdali do zbierok budúcej galérie výtvarné diela (v počte 113), neskôr už národný výbor tak veľkorysý nebol. Zberateľská činnosť v prvom desaťročí oficiálneho pôsobenia galérie akoby zaspala, vyznačuje sa výraznou nerovnomernosťou. Peňazí na nákup zbierok bolo minimum, činnosť galérie sedem rokov zabezpečoval len jediný človek, ktorý mal na starosti aj prácu Osvetovej besedy. Ani situovanie galérie do drevenej budovy sa napokon neukázalo ako najrozumnejší nápad – stiesnené priestory a bezpečnostné riziká ohrozovali rozvoj novej inštitúcie od samého počiatku. Radosť z jej vzniku teda netrvala dlho – sny o obrazárni sa naplnili, ale akosi polovičato. Postoj úradníckej vrchnosti k potrebám galérie sa naplno prejavil v roku 1966, keď komisia pre prípravu Majstrovstiev sveta v lyžovaní dala rozbiehajúcej sa inštitúcii červenú. Galéria musela priestory Vily Alica vyprázdniť, budovu potreboval prípravný výbor lyžiarskych majstrovstiev. Namiesto toho, aby Tatranci hľadali pre svoju umeleckú inštitúciu vhodné priestorové riešenie, uspokojili sa s provizórnou náhradou. Tieto ťažkosti a hľadanie adekvátnej strechy nad hlavou akoby boli Tatranskej galérii osudovo predurčené. Na dlhé roky sa priestory stali jej nosným problémom. [6]
 

V roku 1966 tak Tatranská galéria opustila Starý Smokovec a presťahovala sa do Popradu. Svoje dočasné sídlo našla na druhom poschodí kina Tatran v Poprade. Umelecké zbierky čakal zvláštny osud – časť zostala uložená v školskej dielni vo Vyšných Hágoch, časť galéria požičiavala tatranským zotavovniam, hotelom a inštitúciám. Pochopiteľne, po rokoch bol potom problém získať niektoré diela späť do galerijných zbierok. Zmena sídla si vynútila aj zmenu zriaďovateľa, galéria prešla pod riadenie ONV v Poprade, dostala nového riaditeľa i nový štatút, stala sa okresnou inštitúciou a dostáva sa na úroveň ostatných regionálnych galérií na Slovensku. Galéria – pôvodne rýdzo tatranského zamerania – pripravuje výstavy v budove kina Tatran a svoje aktivity presúva aj do putovných výstav. [7]
 

Tatranskej galérii priniesli trochu úľavy a lepšie časy až 70. roky. V roku 1972 získava galéria prenajaté priestory vo veľkolepom knižnom pavilóne v Hornom Smokovci. Prvú výstavu tam organizuje v marci roku 1973. Do Horného Smokovca galéria sťahuje aj svoje pracovne a zbierky, zároveň pokračuje v činnosti aj v Poprade. Začína sa éra systematickej odbornej práce. Nový štatút určil galérii dva základné okruhy činnosti – výskumno-zberateľskú a kultúrno-výchovnú. Pribudli jej odborní pracovníci, pribúdajú konečne aj nové obrazy do zbierok. Budova v Hornom Smokovci galérii poskytovala skutočne dôstojné a veľkorysé výstavné priestory, ale na pracoviská a depozitár už miesta veľa nezostávalo. Zbierky teda museli putovať do Popradu - Spišskej Soboty. Ani stála expozícia nemala svoj vlastný priestor, systematickú kultúrno-výchovnú činnosť (prednášky, besedy, súťaže) tiež nemala galéria kde realizovať. Chýbalo jej vlastné auto na transport výstav. Aj prieskum regionálnych galérií potvrdil, že Tatranská galéria zaostáva za ostatnými vo financiách, technickom, priestorovom a personálnom vybavení. Nikto nepochyboval o jej opodstatnenosti, mimoriadne exponovaná poloha v turisticky príťažlivom regióne s bohatými zbierkami kultúrnych a historických pamiatok dávali galérii atraktívny nádych, ale jej problémy sa nikto nehrnul riešiť. Vedenie galérie vypracovalo dokument Koncepcia riešenia priestorových možností. Zaoberali sa ňou všetci možní mocipáni, ale výsledkom bolo len konštatovanie, že podmienky galérie skutočne nevyhovujú požiadavkám súčasnej galerijnej praxe. Najbolestnejší problém – priestory – tak ešte na dlhé desaťročia zostal nevyriešený. Opäť pomohli dočasné provizóriá: galéria získala do užívania pamiatkový objekt v Spišskej Sobote na depozitár, v rekonštruovanej Vile Flóra v Smokovci mohla dlhodobo inštalovať výstavu z vlastných zbierok Motív Tatier v maľbe a napokon v roku 1984 získala starší rodinný dom v Poprade (na dnešnej Alžbetinej ulici) ako sídlo riaditeľstva a odborných pracovísk. Opäť to nebolo ideálne riešenie, ale dočasne pomohlo. Iniciatíva na vybudovanie vlastného samostatného priestoru, ktorý by zastrešil všetky potreby a galerijné aktivity, neustávala. K jej definitívnemu naplneniu však došlo až omnoho neskôr. [8]
 

Významným prínosom pre galériu v 70. rokoch bola systematická akvizičná činnosť. Pribudlo 636 diel, z nich najcennejšie sú diela zakladateľov slovenskej moderny Gustáva Mallého, Miloša Alexandra Bazovského, Janka Alexyho, ale aj tatranské kompozície českého maliara Antonína Hudečka. Z regionálneho umenia sú zaujímavé kópie bronzových reliéfov z podstavca sochy sv. Jána Nepomuckého na Karlovom moste v Prahe od spišskosobotského rodáka Jána Brokoffa, ako aj diela Ladislava Medňanského, Ferdinanda Katonu, Ernesta Rákosiho a Jána Hálu. Stúpajúca tendencia akvizičnej činnosti pokračovala aj v osemdesiatych rokoch, hoci najmä zásluhou prírastku kresieb a grafických listov, do zbierok pribudlo 882 umeleckých diel. Boli to diela regionálnych umelcov – Ladislava Medňanského, Andora Borútha, Eugena Wallachyho, Ernesta Szepesiho-Kuszku, Viktora Kissa, zaujímavosťou je početný súbor raných kresieb Ferdinanda Katonu, nájdený na povale jednej budovy na námestí v Poprade a darovaný galérii. Do zbierky umenia s tatranskou tematikou pribudli okrem diel regionálnych umelcov práce Jána Kollára, Jaroslava Vortubu, súbory kresieb Jozefa Olexu a grafických listov Jaroslava Lukavského. Regionálna zbierka zaregistrovala okrem domácich výtvarníkov aj rodákov zo Spiša Vladimíra Popoviča, Emila Sedláka, Máriu Rudavskú, Viliama Pirchalu a ďalších. Systematicky sa dopĺňala zbierka východoslovenského umenia, v ktorej dnes nechýba žiadny z významnejších autorov. Výstavná sieň na druhom poschodí popradského kina Tatran fungovala 23 rokov – od decembra 1967 do konca novembra 1990. Za ten čas sa tu uskutočnilo 220 výstav, no neraz kvantita prevážila kvalitu. K pozitívam výstavného programu patria retrospektívy Ladislava Medňanského (1972), Eugena Króna (1972), Jozefa Hanulu (1988), Teodora Moussona (1987), Júliusa Jakobyho (1990), aj výstavy predstavujúce významné, niekedy iba začínajúce osobnosti súčasného umenia; Július Koller (1967), Ernest Zmeták (1968), Jozef Kornúcik (1968) a i.. Popradská výstavná sieň bola miestom výstavného debutu alebo jednej z prvých výstav viacerých mladých spišských umelcov po návrate z vysokoškolských štúdií (Eva Melkovičová, Jana Kyselová, Márián Jurek, Viliam Pirchala, Peter Pollág, František Zajac). [9]
 

Spoločensko-politické zmeny po roku 1989 priniesli aj Tatranskej galérii veľké novinky. Nie vždy na prvý pohľad príjemné. Ako už bolo priam tradíciou pre túto inštitúciu – opäť sa hlavným zdrojom problémom stali priestory. Galéria v apríli 1990 dostáva výpoveď z priestorov kina Tatran, svoju výstavnú miestnosť tak musí v Poprade zrušiť. Vedenie galérie a priaznivci umenia v regióne ale nestoja so založenými rukami. Hľadajú možnosti, presviedčajú, argumentujú a bojujú za adekvátny výstavný priestor. Je to však beh na dlhé trate. Na tri roky získava galéria priestor nad bývalým Dielom do prenájmu, pod zámienkou rekonštrukcie dostáva výpoveď. Výpoveď dostáva galéria aj z knižného pavilónu v Hornom Smokovci. Galéria tak zostáva bez expozície vo Vysokých Tatrách. Pokus o etablovanie galérie v Kežmarku skončil podobne – výstavná sieň v budove na ulici MUDr. Alexandra, ktorá patrí Múzeu v Kežmarku, fungovala od novembra 1990 do októbra 1992. [10]
 

V roku 1992 získava galéria od mesta Poprad do dlhodobého prenájmu objekt bývalej parnej elektrárne v Poprade. Budova, ktorá už pripomína takmer ruinu, čoskoro vďaka úsiliu galerijných pracovníkov sa stáva aspoň provizórne miestom unikátnych výtvarných podujatí. Elektráreň sa doslova mení na „umeleckú fabriku”. Prekračujúc rámec regionálnej inštitúcie organizuje v surových priemyselných priestoroch celoslovenské a medzinárodné výstavné akcie s presahmi do netradičných kultúrnych aktivít. V máji 1993 sa v nej otvorila prvá výstava – veľkorysý projekt s názvom Severné Anglicko na severnom Slovensku. Zastrešuje workshopy a medzinárodné výstavy, ktoré okamžite dvíhajú kredit Tatranskej galérie a radia ju medzi progresívne výtvarné inštitúcie na Slovensku. Galéria začína získavať meno aj vo svete. Vzniká pri nej v roku 1996 špecializovaný Dom fotografie (neskôr v roku 2002 sa osamostatnil a dnes sídli v Liptovskom Mikuláši). [11]
 

V roku 1997 sa TG ocitla v situácii, keď nemala kde celoročne prezentovať výsledky svojej činnosti. O objekt v Starom Smokovci prišla po takmer 20 úspešných rokoch. Budova Elektrárne (získaná do správy TG v roku 1993) bola síce zaujímavá, ale v havarijnom stave a využívaná len 5 mesiacov v roku. Výstavná sieň novovzniknutého Domu fotografie Tatranskej galérie bola špecializovaná výlučne na fotografiu a zaťažovala TG vysokým nájmom. Sľúbené priestory v kine Tatran nevyšli, a tak sa TG pustila s pomocou sponzorov a na vlastné náklady upraviť bývalé kancelárske priestory vo svojom objekte na menší výstavný priestor (výstavná plocha asi 100 m2). Koncepciou novej výstavnej siene bolo predstaviť verejnosti osobnosti slovenského výtvarného umenia, regionálnych umelcov, zahraničných autorov, ale aj zároveň rôzne umelecké žánre. Za 10 rokov výstavnej činnosti v týchto komorných priestoroch Tatranská galéria otvorila 73 výstav, ktoré navštívilo 28 120 návštevníkov. Predstavila osobnosti klasického slovenského výtvarného umenia (Martin Benka, Miloš Alexander Bazovský, Mikuláš Galanda, Imro Weiner Kráľ, Janko Alexy, Ladislav Medňanký, Ferdinand Katona, Zolo Palugyay, Mária Medvecká, Dezider Milly, Teodor J. Mousson), významných predstaviteľov súčasného slovenského umenia (Vladimír Popovič, Ester Šimerová-Martinčeková, Milan Paštéka, Ondrej Zimka, Dušan Pončák, Daniel Brunovský, Peter Roller), regionálnych umelcov (Imrich Svitana, Štefan Hudzík, Michal Trembáč, Anna Fedáková, Marián Čižmárik, Ondrej Ivan ), autorov úžitkového umenia a dizajnu (Anton Cepka, Eva Fišerová, Karol Weisslechner, Martina Mináriková, Stefany Klemp, Bety Majerníková) a mnohých ďalších. Pri organizovaní výstav TG spolupracovala s desiatkami kultúrnych inštitúcií na Slovensku, ale aj v zahraničí (GMB Bratislava, SNG Bratislava, SNM Bratislava, GMAB Trenčín, GPMB Liptovský Mikuláš, ŠG Prešov, OG Dolný Kubín, Múzeum a galéria v Lučenci, PG Žilina, TG Martin, Podtatranské múzeum v Poprade, Galeria Jatki Nowy Targ a iní). Je nevyhnutné dodať, že tento komorný priestor sa stal obľúbeným miestom pre mnohých milovníkov umenia výtvarného, ale aj hudobného, divadelného, literárneho z mesta Poprad a okolia. [12]
 

Novým zriaďovateľom galérie sa v roku 2002 stáva Prešovský samosprávny kraj. Nastáva obdobie relatívnej stabilizácie inštitúcie. V roku 2004 sa galéria opätovne vracia do Vysokých Tatier od mesta za symbolickú korunu, neskôr euro dostáva do prenájmu Vilu Flóra, kde môže podľa svojej koncepcie realizovať výstavy prevažne s témou Tatier, hôr a krajiny, návštevníci sa opäť vracajú na výstavy do Tatier. [13]
 

Pre galériu je stále najväčšou prioritou záchrana schátralého objektu parnej elektrárne. Vedenie galérie vynakladá enormné úsilie na jeho záchranu. Objekt je v roku 2003 po dlhoročných prieťahoch vyhlásený Ministerstvom kultúry SR za kultúrnu pamiatku pod názvom Elektráreň parná a komín. Prichádzajú prvé úspechy pri získavaní financií. Nadácia SPP poskytuje dotáciu na výmenu okien a vypracovanie nového projektu rekonštrukcie. Ministerstvo kultúry pridáva prostriedky na rekonštrukciu fasády. Úspešný je pre galériu rok 2007, konečne sa vyrieši problém vlastníctva budovy a zásluhou vedenia mesta Poprad aj Prešovského samosprávneho kraja dochádza k výmene budov. Tatranská galéria je pripravená na vypracovanie žiadosti o štrukturálne fondy. Výzva pre kultúru však stále nie je aktuálna. Prešovský samosprávny poskytuje v rokoch 2008 a 2009 väčšie finančné prostriedky na rekonštrukciu hlavného objektu a vybudovanie prístavby pre administratívu, depozit a archív galérie. [14]
 

Tatranská galéria sa do opraveného objektu Elektrárne presťahovala v roku 2009. To je už čerstvá súčasnosť, v ktorej chce galéria napĺňať svoje sny o umeleckom živote pod Tatrami. Snaha o naplnenie týchto snov trvala neuveriteľných takmer 50 rokov. [15]

Expozície
Počas 50 rokov svojho pôsobenia v regióne cieľavedomým výberom a nákupom Tatranská galéria v Poprade zhromaždila vo svojich zbierkach vyše dvetisíc tristo umeleckých diel.
 


 

Zbierkový fond TG tvorí päť zberateľských okruhov:
 

• umenie s tatranskou tematikou
 

• tvorba regionálnych spišských umelcov
 

• tvorba súčasných východoslovenských umelcov
 

• výber slovenského umenia od roku 1900
 

• tvorba súčasných slovenských a zahraničných umelcov [16]
 


 

Cenná je rozsiahla zbierka diel s tatranskou tematikou od rôznych autorov, mapujúca obdobie od konca 18. storočia až po súčasnosť. K tým najvzácnejším patria staršie diela Karola Ľudovíta Libaya, Karola Tibelyho, Ladislava Medňanského, Ferdinanda Katonu, ale aj novšie práce Janka Alexyho, Martina Benku, Miloša Alexandra Bazovského, Gustáva Mallého, Júliusa Jakobyho, či súčasných renomovaných výtvarníkov ako je Vladimír Popovič, Július Koller, Peter Pollág a mnohí iní, ktorí sa tematicky, svojím pôvodom, či pôsobením stali súčasťou tohto regiónu. Najbohatšie zastúpeným je predposledný okruh – povojnové obdobie slovenského výtvarného umenia. [17]
 

Ak pred rokom 1989 každoročne pribudlo do zbierok Tatranskej galérie v priemere 50 diel, od roku 1990 sa situácia zmenila, priemerný ročný prírastok bol iba 12 diel, v posledných rokoch klesol tento počet len na 5 diel. Pôvodnú koncepciu celoplošnej zbierkovej dokumentácie súčasného umenia regiónu, prípadne celého východného Slovenska, bolo nutné prehodnotiť nielen z ekonomického, ale aj z odborného hľadiska. Polovica prírastkov pochádza z darov a administratívnych prevodov, kde má galéria obmedzené možnosti ovplyvniť ich výber. [18]
 

V priebehu desaťročia 1990 – 1999 pribudlo do galerijnej zbierky 124 diel od 30 autorov. Ide najmä o kvalitné diela najvýznamnejších umelcov medzivojnového obdobia na Slovensku (Miloš Alexander Bazovský, Július Jakoby). Zo súčasného umenia si zasluhujú pozornosť diela Júliusa Kollera a Vladimíra Popoviča. Zbierku východoslovenského umenia druhej polovice storočia doplnili diela Mirka Milana, Dušana Pončáka, Vladimíra Ossifa. Diela starších autorov Ľudovíta Felda a Oresta Dubaya. Najväčšiu časť prírastkov tvoria diela umelcov spätých s regiónom. Historické osobnosti – Elemír Kőszeghy-Winkler, Jaroslav Votruba, súčasníci – Štefan Hudzík, Marián Junek, Zuzana Dallošová-Strapková, rodáci z regiónu – Dušan Dzureka, Viliam Pirchala, František Zajac, Juraj Oravec, Tibor Kovalík. [19]
 

Za posledné obdobie boli zbierky Tatranskej galérie obohatené o 243 diel od 39 autorov. Z diel získaných prevažne administratívnymi prevodmi alebo darmi od samotných autorov a ich rodinných príslušníkov vystupujú do popredia – Michal Tillner, František Kudláč, Igor Rumanský a Eugen Nevan. Zbierku plastík doplnili skulptúry od Kláry Patakiovej a Emila Venkova. Oblasťou, ktorá bola doplnená o najviac umeleckých diel, bola fotografia. Okrem čiernobielych umeleckých fotografií odzrkadľujúcich panorámu Vysokých Tatier a diania pod nimi od Pavla Socháňa a Karola Plicku sa do depozitu Tatranskej galérie dostali aj štyri rozsiahle cykly čiernobielych fotografií s dokumentačným charakterom od Márie Zavadilovej. Zbierka regionálneho umenia bola doplnená o diela súčasných umelcov: Imricha Svitanu, Anny Fedákovej a Evy Končekovej. Samostatnú kapitolu darov tvoria diela vytvorené počas úspešného medzinárodného sympózia vo Vyšných Ružbachoch v roku 2003, ktoré sa konalo za účasti slovenských a izraelských umelcov. Medzi autorov, ktorí zanechali svoje diela vytvorené počas tohto ročníka sympózia v zbierkach Tatranskej galérie patria – Peter Roller, Vladimír Popovič, Anna Horváthová, Ivica Vidrová – Langerová, z izraelských účasníkov – Anatoly Baratynsky a Boris Katz. Galerijná zbierka sa tak rozrástla nielen o veľkorozmerné abstraktné maľby, ale aj o ďalší prejav užitého umenia – kvalitnú keramiku. [20]
 

Významným prínosom pre obohatenie zbierkového fondu je grantová podpora nákupu diel od MK SR. Tatranská galéria tak získala kolekciu diel z pozostalosti Ľudovíta Križana, diela Maxa Kurtha a Andora Borútha. [21]
 

Tatranská galéria považuje za jednu zo svojich prvoradých úloh mapovanie a dokumentovanie výtvarného diania v regióne a širšej oblasti východného Slovenska za účelom napĺňania zberateľského poslania regionálnej galérie, ktorá však vďaka jedinečnej budove Elektrárne prerástla vo výstavnej a edukatívnej činnosti svoj status a úspešne sa podieľa na kultúrnom dianí na poli slovenského výtvarného umenia a v niektorých prípadoch aj na medzinárodnej výtvarnej scéne. [22]

Kontakt
Tatranská galéria v Poprade
Riaditeľstvo Tatranskej galérie
a výstavný priestor Elektráreň Tatranskej galérie
Hviezdoslavova 12, 058 01 Poprad
Prístup
Nachádza sa vedľa železničnej a autobusovej stanice Poprad.
Fotogaléria
Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015Poprad - Tatranská galéria foto © Viliam Mazanec 7/2015
Poznámky
[1 - 15] ONDRUŠEKOVÁ, Anna – KOVÁČIKOVÁ, Mira: História Tatranskej galérie. www.tatragaleria.sk (25.8.2015)
[16 - 22] www.tatragaleria.sk (25.8.2015)
Bibliografia
ONDRUŠEKOVÁ, Anna: 50 rokov Tatranskej galérie, 1960 - 2010. Poprad: Tatranská galéria Poprad, 2010. 110 s. ISBN 978-80-88851-31-8
ONDRUŠEKOVÁ, Anna: Tatranská galéria v Poprade. In: Múzeum, 2011, č. 3, s. 54 - 55.
ONDRUŠEKOVÁ, Anna: 100 rokov budovy elektrárne v Poprade 1912 - 2012. Poprad: Tatranská galéria, 2012. 134 s. ISBN 978-80-88851-34-9
www.tatragaleria.sk
www.poprad.sk
GPS
49.058244, 20.298197
49.058244, 20.298197



www.pamiatkynaslovensku.sk