Hrady   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Považský hrad
Iný názov
Bystrica
Lokalita
obec Považská Bystrica, okres Považská Bystrica, Trenčiansky kraj
História a stavebný vývoj
Hrad je známy aj pod menom Bystrica alebo Bystrický.
 

Prvý raz sa uvádza v roku 1316 v držbe Matúša Čáka Trenčianskeho. Pôvodne to bol kráľovský hrad, ktorého sa Čák vojensky zmocnil. Po Matúšovej smrti v roku 1321 ho od kráľa dostal krajinský sudca Alexander Hedervári [1], ktorého Karol Róbert obdaroval viacerými hradmi na Považí. Bystrická pevnosť sa stala jeho hlavným sídlom. Alexander Hedervári a potom jeho syn Mikuláš sídlili na Považskom hrade v rokoch 1324 – 1354. Nasledoval Pavel Ugáli, protonotár a kancelár bývalého krajinského sudcu. Koncom 14. storočia panovník Žigmund dal hrad do držby na niekoľko rokov veľmožovi poľského pôvodu Sudivojovi z Ostrorogu, haličskému palatínovi. Sudivoja vystriedali v rokoch 1400 – 1424 Stibor z Beckova a jeho syn. Stibor je na jednej listine titulovaný ako „stolíc Bystrica, Nitra a Trenčín, ako aj celého Považia pán.“ Podľa tohto dokumentu bol Bystrický hrad sídlom stolice. [2] V roku 1424 kráľ Žigmud Luxemburský hradom obdaroval svoju manželku Barboru Cillskú. Tradíciu dodržal aj Albrecht II. Habsburský, ktorý venoval hrad manželke Alžbete. Kráľ Matej Korvín v roku 1458 stavbou za verné služby odmenil Ladislava Podmanického z Podmanína. [3] Jeho rod potom vlastnil hrad celých sto rokov. [4] Najvýraznejšie sa ako majitelia hradu z rodu Podmanických prejavili Ján a Rafael. [5] Rod vymrel Rafaelom Podmanickým v roku 1558 a Habsburgovci dedičstvo rýchlo rozdelili medzi svojich priaznivcov. [6]
 

Považský hrad v roku 1559 kúpou získal Gašpar Šerédy. Krátko na to, v roku 1563, zomrel bez potomkov. Jeho vdova Anna Méreyová sa vydala asi v roku 1571 za Andreja Balassu, hlavného župana Novohradskej stolice. Považský hrad týmto manželstvom získali Balassovci. [7] Ťažko prístupný hrad postupne prestal vyhovovať a v roku 1631 dal Imrich Balassa postaviť na južnom upätí hradného kopca neskororenesančný kaštieľ. [8]
 

Imrichov syn rovnakého mena sa zaplietol do Wesselényiho sprisahania [9], a preto v roku 1671 hrad dobývala a poškodila cisársky armáda. Pri vojenskej akcii bol poškodený hlavný trojposchodový palác a časť dolného hradu zo severnej strany. Hlavný župan Trenčianskej stolice dostal v roku 1674 od Leopoloda I. inštrukciu, aby dal odviesť delá a ostatnú výzbroj zo zrúcaného Považského hradu do novej leopoldovskej pevnosti. Poškodenie hradu nemohlo byť príliš veľké, pretože na medirytine holandského majstra G. Bouttatsa z roku 1676 nevidieť nijaké značné stopy devastácie. Majetok bol stále v rukách tých členov rodiny, ktorí boli lojálni voči viedenskému dvoru. Počas thökölyovského povstania sa Adam Balassa stal prívržencom Imricha Thökölyho. V tom čase bol hrad druhýkrát poškodený. Opäť bol obnovený. [10]
 

Pre účasť Adama Balassu na vzbure bol jeho podiel na panstve v roku 1686 zhabaný. [11] Hrad i panstvo ešte zostali v rukách rodiny, pretože Gabriel Balassa a jeho manželka grófka Peréniová zostali panovníkovi verní. Svoj postoj nezmenili ani počas povstania Františka II. Rákócziho, keď sa hrad stal útočiskom rodiny pred povstaleckým vojskom, ktoré ho obkľúčilo, ale nedobylo. Po povstaní Považský hrad zmenil vlastníka. Stali sa ním Szapáryovci [12], ktorí objekt vlastnili až do roku 1830. Noví majitelia hrad málo udržiavali. [13]
 

Peter Szapáry mladší si zvolil za svoje hlavné sídlo väčší z dvoch považských kaštieľov pod hradom. Kaštieľ dal renovovať a čiastočne prestavať. Práve existencia rozsiahleho a ľahko prístupného sídla spôsobila, že Považský hrad zostal opustený a neobývaný. Začiatkom 19. storočia sa definitívne zmenil na ruiny. [14] Panstvo po roku 1895 kúpil barón Popper. [15]
 

Obrys pôvodného hradu má tvar klina alebo skôr lode na vrcholku vysokej vlny - skaly. Svoj rozsah (80 x 40 m) nadobudol najneskôr do začiatku 14. storočia. Mäkko tvarovanú vysokú hradbu na ohrozenej západnej a severnej strane zosiľňovali dve hranolové veže, pričom severná bola vysunutá a chránila pôvodnú bránu prelomenú v hradbe vedľa nej. Po premiestnení brány východným smerom, až za ohyb hradby, otvor staršej brány zamurovali a tak mohli priestor okolo veže zastavať renesančnou budovou. Tvar staršej zástavby vo východnom cípe hradného areálu nie je možné dobre rozpoznať, ale s hradbou sú spojené výbežky muriva pri severnej stene. Tam asi stál štvorpriestorový zalomený palác. Formovanie interiéru východného britu, viackrát prestavovaného, naznačuje, že tradičné označenie „kaplnka“ môže mať svoje opodstatnenie. [16]
 

Vďaka svojmu pôdorysu bol hrad predurčený na obvodovú zástavbu, ktorá postupne obkolesila celé nádvorie. Z obdobia gotiky možno pochádza spodná časť stavby, ktorú zapojili do južného renesančného paláca, ktorého múr ešte donedávna stál do veľkej výšky. Dá sa predpokladať, že vtedy zabezpečili aj južnú a západnú stranu parkánom, ktorý sa na juhu končil pri novej hranolovej veži. Len tu sa zachovala spodná časť parkánovej hradby, ktorú využila renesančná stavba vysunutá na juhu z obvodu hradu, inde hradba prakticky zmizla. Zalomená obytná stavba v juhozápadnom kúte nádvoria je z obdobia neskorej gotiky a dve hranolové bašty so zaoblenými nárožiami, ktoré vbudovali do parkánu sú z obdobia ranej renesancie. [17]
 

Stavebnú činnosť posledných členov rodu Podmanických je možné iba predpokladať. Palác Jána a Rafaela vo východnej zvýšenej časti zmizol a polkruhová bašta novej prvej brány možno pochádza z ich obdobia. Tvorila vlastne predbránie vjazdu v hlavnej hradbe a cesta k nej bola vysunutá a drevenú rampu niesli dva piliere. Východný palác mal pravdepodobne malý vnútorný dvor a oproti dolnému nádvoriu bol uzavretý múrom. Časté zvyšovanie hradieb a budov viedlo k statickému preťaženiu, čo majitelia riešili opornými piliermi. Tri najväčšie zabezpečovali severovýchodnú eleváciu. K poslednému sa pripájal múr zbiehajúci k severnému výbežku pod hradom. Tam sa nachádzajú fragmenty asi nedokončenej dolnej hradby a brány. Terénny stupeň, ktorý obieha kopec od severného výbežku na juhozápad, je pravdepodobne pozostatkom pásu sypaného opevnenia z prvej polovice 17. storočia. Predstavuje poslednú a nie úplne dokončenú stavebnú akciu väčšieho rozsahu. [18]

Pamiatková ochrana
V rokoch 1936 – 1938 sa v rámci aktivít Klubu československých turistov uskutočnili na zrúcanine menšie konzervačné práce, úprava prístupovej cesty a vybudovali sa terénne schodiská pre lepší prístup návštevníkov. V roku 1956 bol hrad geodeticky zameraný. Následne objekt husto zarástol náletovými drevinami a absentovala akákoľvek ďalšia údržba. V jarných mesiacoch roku 2008 mesto Považská Bystrica, nový majiteľ hradu [19], zabezpečilo odstránenie náletových drevín z hradného jadra, severnej a západnej časti predhradia. V roku 2008 vzniklo Združenie hradu Bystrica, ktoré sa snaží konzervovať ruinu. [20]
 

Považská Bystrica – Považský hrad (č. ÚZPF 760/2,7,8,9) – I. etapa architektonicko-historického výskumu fasád - rok 2009, autor: Ing. arch. Martin Bóna. [21]
 

Považská Bystrica – Považský hrad (č. ÚZPF 760/1-16) architektonicko-historický výskum – II. etapa - rok 2012, spracovatelia: Ing. arch. Martin Bóna, Ing. Miroslav Matejka. [22]

Súčasný stav a využitie
Ruina.
Prístup
Stojí na strmom výbežku (437 m n.m.) predhoria Javorníkov nad riekou Váh, priamo nad obcou Považské Podhradie, ktorá je už súčasťou mesta Považská Bystrica. [23] Autobusom MHD z mesta Považská Bystrica do obce Považské Podhradie. Cesta na hrad je v strede obce a kľukatí sa miestami v náročnom stúpaní na hrad. Výstup trvá 30 - 35 minút.
Fotogaléria
Považský hrad rytina zo 16. storočiaPovažský hrad oceľorytina Ludwiga Rohbocka z roku 1856Považský hrad zp © Viliam Mazanec, archív (dobová pohľadnica)Považský hrad zp © Viliam Mazanec, archív (dobová pohľadnica)Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Viliam Mazanec 8/1992Považský hrad foto © Imrich Kluka 4/2006Považský hrad foto © Imrich Kluka 4/2006Považský hrad foto © Imrich Kluka 4/2006Považský hrad foto © Jana Lacková 4/2011Považský hrad foto © Jana Lacková 4/2011Považský hrad foto © Jana Lacková 4/2011Považský hrad foto © Jana Lacková 4/2011Považský hrad foto © Jana Lacková 4/2011Považský hrad foto © Jana Lacková 4/2011Považský hrad foto © Jana Lacková 4/2011Považský hrad foto © Jana Lacková 4/2011
Poznámky
[1] Alexander Hedervári bol súčasne županom Vašskej stolice a šárvárskym kastelánom. V jednej listine z roku 1328 sa spomína ako „kastelán hradu Bystrica a ostatných hradov na Považí.“ Mal veľmi podobný titul ako neskoršie Stibor z Beckova. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, 1989. s. 100.
[2] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, 1989. s. 100.
[3] Podmanickovci - členovia rodu pôvodne patrili k privilegovanej vrstve kopijníkov na Bystrickom hrade ešte počas vlády Žigmunda Luxemburského. Predikát mali podľa blízkej lokality Podmanín. Z najstarších členov rodu vynikol Ladislav, syn Antona, ktorý bol prívržencom Huňadyovcov. Kráľ Matej Korvín, krátko po nástupe na trón, odmenil Ladislavove služby tým, že jemu a jeho potomkom daroval v roku 1458 Bystrický (Považský) hrad s priľahlým panstvom. Matej pri tejto donácii zohľadnil skutočnosť, že Ladislav Huňady bol dlžný Ladislavovi Podmanickému 12 000 zlatých. Ladislav Podmanický pôsobil v Matejovom vojsku ako kapitán a kráľ ho 14. júna 1470 ustanovil za vojenského veliteľa Moravy. Počas svojho pôsobenia vo funkcii získal panstvá Brumov a Slavičín. Prvou Ladislavovou manželkou bola bližšie nie veľmi známa pani Alžbeta, s ktorou mal deti Jána, Annu a Kristínu. Po smrti svojej manželky sa Ladislav Podmanický oženil druhý raz s vdovou, druhou manželkou Jána Jiskru z Brandýsa, Helenou Orságovou z Gutu, čím sa dostal do príbuzenského vzťahu s vplyvnou rodinou Orságovcov, keď sa mu palatín Michala stal švagrom. Z tohto druhého manželstva Ladislava Podmanického sa narodili Michal, Štefan, Ladislav a Margita. Podľa testamentu z roku 1485 Ladislavova vdova so synmi Michalom, Štefanov a Ladislavom mali dostať hradné panstvá Brumov a Slavičín, ako to ustanovil Ladislav Podmanický, ktorý zomrel na prelome rokov 1488 – 1489. Druhý Antonov syn Blažej, zakladateľ druhej vetvy rodu Podmanických, získal v roku 1468 Hričovský hrad. Jeho prvou manželkou bola dcéra lednického zemepána Václava Bielika z Korníc, čím sa Blažej stal vlastníkom hradu Lednica. Najradšej sa však zdržiaval v Hliníku pri Bytči, kde mal kúriu, preto ho nazývali Hlinický. Z prvého manželstva sa mu narodili deti Ján a Mikuláš. Blažej sa druhý raz oženil s Dorotou, vdovou po husitskom veliteľovi Svidrigalovi, s ktorou mal syna Václava. Blažej Podmanický zomrel pred rokom 1482, pretože v tom roku jeho vdova Dorota protestovala proti zaujatiu Hliníka Ladislavom Podmanickým. Z prvej vetvy rodu pochádzajúci Ladislav zanechal troch synov: Jána, Michala a Štefana. Stali sa v Uhorsku vyššími hodnostármi a dosiahli barónsky titul. Ján bol v roku 1505 hlavným kráľovským komorníkom a v rokoch 1510 – 1514 bratislavským hlavným županom. Jeho manželka Barbora, bola druhá dcéra palatína Michala Orsága z Gutu. K rodinným majetkom získal Drienové a Bolešov. Štefan sa stal nitriasnkym biskupom. Najskôr bol prívržencom kráľa Jána Zápoľského, ktorého aj korunoval, ale čoskoro sa pridal na stranu Ferdinanda I. Habsburského a toho 3. novembra 1527 tiež korunoval za uhorského kráľa. Michal sa stal dvorným prefektom u Ľudovíta II., padol v moháčskej bitke v roku 1526. Zanechal vdovu Katarínu Tarcaiovú a deti Jána, Rafaela, Katarínu, Šáru a Annu. Šára sa vydala za Mojžiča Suňoga z Budatína, Katarína za Michala z Lefantoviec, druhý raz za Mikuláša Gusiča. Manželom Anny sa stal Ján Hrušovský zo Záblatia. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 101 - 103.
[4] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 243.
[5] Ján a Rafael Podmanickovci boli v tých rušných časoch prívržencami Jána Zápoľského, ktorý im, aby si ich udržal na svojej strane, udeľoval donácie a toleroval aj ich svojvoľné skutky, ktoré škodili poddaným a drobným zemanom. Ferdinand I. sa snažil odbojných Podmanickovcov skrotiť. V roku 1529 vyslal na Považie žoldnierske vojsko pod vedením generála Katzianera. Cisárski žoldnieri sa na ceste za cieľom tiež dopustili neprávosti na poddaných. Proti ich počínaniu protestoval Ferdinandov prívrženec, taverník a krajinský sudca Alexius Thurzo, pretože žoldnieri sa správali ako na dobytom nepriateľskom území. Katzianerovo vojsko zaútočilo predovšetkým na majetky Podmanickovcov, vrátane Považského hradu. Ján a Rafael vládali čeliť nielen útokom Ferdinandových prívržencov, ale aj cisárskym žoldnierom. Čoskoro zorganizovali vlastné, dobre platené žoldnierske vojsko, ktoré si najímali prevažne na Morave, v Sliezsku a čiastočne v Poľsku. Vojsko bolo rozmiestnené na dobre opevnených hradoch a jeho počínanie voči obyvateľom vyvolalo veľa sťažností a ponôs. Protivníkmi Podmanickovcov boli najmä Alexius Thurzo, panovníkov miestodržiteľ, Gašpar Šerédy, vojenský veliteľ Považia, a Ján Ostrošič, hlavný župan Trenčianskej stolice. Napriek týmto mocným nepriateľom, prívržencom Ferdinanda, Ján a Rafael vedomí si svojej moci a vojenskej sily si počínali veľmi neobmedzene. Násilne obsadili majetky svojich protivníkov, na ktoré si potom vzápätí vymohli od kráľa Jána Zápoľského donáciu. Využívali boj dvoch kráľov o trón a výdatne z neho prosperovali. V roku 1536 Ján a Rafael neočakávane rýchlo obsadili hrad Súča, ktorý patril Alexiovi Thurzovi. Ján Zápoľský o dva roky potom, 1. apríla 1538, im vydal na hrad donačnú listinu. Predtým sa však tiež prejavili ako lúpežníci, v roku 1530 nezákonne obsadili hrad Košecu, v roku 1531 vypálili Nové Mesto nad Váhom a v roku 1533 svojvoľne obsadili Lednický hrad. Obec Zliechov, majetok opátstva na Skalke obsadili v roku 1538 a 8. mája 1540 od Jána Zápoľského naň dostali donačnú listinu. Násilne zaujali aj mestečko Belušu, ktorá patrila Jánovi Ostrošičovi ako súčasť ilavského panstva. Na mnohé stažnosti a protesty uhorský snem zasadajúci v Bratislave v novembri 1542 reagoval rozhodnutím, že ak Ján a Rafael Podmanickovci nevrátia do dvoch mesiacov majetky pôvodným majiteľom, musia odísť do vyhnanstva. Obaja bratia sľúbili, že majetky vrátia a zložili v decembri 1544 prísahu vernosti Ferdinandovi I. Habsburskému. Snem z roku 1545, zasadajúci v Trnave, zrušil nad nimi rozsudok o exile aj napriek tomu, že sa bratia s vrátením majetkov priveľmi neponáhľali. Budatínsky hrad, patriaci Suňogovcom, zaujali v roku 1534, ale Rafael im ho vrátil až v roku 1549. Obsadili tiež mesto Žilina, čím sa dostali do zdĺhavého sporu s Mikulášom Kostkom, pánom Strečna a Lietavy. Keď Mikuláš Kostka, drsný a bezohľadný muž, prišiel na pozvanie rokovať na Považský hrad, hoci mu prísahou zaručili osobnú bezpečnosť, predsa ho niekoľko mesiacov väznili. Moc a pochybná sláva bratov Podmanickovcov, Jána a Rafaela, dosiahla vrhol asi v roku 1540. V rukách mali okrem Považského hradu aj Súču, Košecu, Budatín, Lednicu, Hričov a vo Vesprémskej stolici hrad Palota. Na hrade Palota sídlil prevažne Rafaelov starší brat Ján, ktorý v priebehu roka 1545 zomrel a zanechal všetky svoje majetky Rafaelovi. Ten po bratovej smrti pokračoval v obrane svojich záujmov a neprávom získaných majetkov. Situácia začínala byť pre neho zložitá, napriek tomu, že niektoré majetky medzitým vrátil, aby aspoň ako-tak dodržal prísahu vernosti danú Ferdinandovi I. Napriek tomu, keď sa mal ako vlastník Hričovského hradu ustanoviť Ján Imrefy, Rafael tento právny akt znemožnil, čo sa kvalifikovalo ako nerešpektovanie kráľovského majestátu. Ferdinand I. ho preto svojím výrokom z 1. septembra 1549 odsúdil na stratu hlavy a majetkov. Zavážilo to, že Rafael prehral súdny spor, ktorý proti nemu viedol opát zo Skalky pre Zliechov. Krištof Kubíni, Rafaelov právny zástupca, však vyhľadal v rodinnom archíve donačnú listinu Mateja Korvína o darovaní Hričovského hradu a panstva Blažejovi Podmanickému a dosiahol zrušenie panovníkovho hrdelného rozsudku. Asi poslednou Rafaelovou akciou bolo získanie Súľovského hradu v roku 1550 a znemožnenie ustanovenia Sebastiána Sirmiensisa ako vlastníka hradu a panstva v zmysle listiny Ferdinanda I. Pri tejto akcii Podmanického vojaci hrad značne poškodili a podpálili. Sirmiensis dostal do držby hrad Súľov až v roku 1553. Ďalší život Rafaela Podmanického ovplyvnili dve skutočnosti. Bola to jeho choroba, ale predovšetkým sobáš s Janou z Lomnice, dcérou Adama z Lomnice, pána na Brumovskom hrade. Sobáš sa uskutočnil pravdepodobne v roku 1551 a manželstvo spôsobilo výrazný obrat v myslení a konaní Rafaela. 30. decembra 1552 Rafael vydal pred palatínom Františkom Révayom listinu, podľa ktorej Jana z Lomnice v prípade ovdovenia zostáva vlastníčkou Považského hradu a panstva dovtedy, pokiaľ bude nosiť jeho meno. Keby sa znova vydala, noví majitelia alebo dedičia hradu jej budú povinní vyplatiť 12 000 zlatých. Takto chcel zabezpečiť budúcnosť svojej manželky, ktorá nebola z Uhorska, aby nebola vystavená prípadným komplikáciám. Ďalšou svojou listinou z 1. septembra 1553 Podmanický pred krajinským sudcom Tomášom Nádašdym vo Viedni vyhlásil, že hrad Palota dáva k dispozícii panovníkovi. Hrady Bystricu, Hričov a Lednicu bol ochotný rovnako prepustiť panovníkovi v prípade, že zomrie bez zákonného potomka. Panovník by však bol povinný vyplatiť jeho vdove Jane z Lomnice 12 000 zlatých za hrad a panstvo Bystrica (Považský hrad). Ferdinad I. listinu prijal a potvrdil. Janu z Lomnice na príkaz Tomáša Nádašdyho ustanovili ako vlastníčku Považského hradu a panstva 10. apríla 1554. Rafaelovo počínanie zmenila aj jeho choroba. Chorľavel už od roku 1553 a začal vyhľadávať kúpele. Keď ho Ferdinand I. chcel v roku 1554 vymenovať za kapitána banských miest, aby ho celkom získal, Rafael odvolávajúci sa na svoj zlý zdravotný stav ponúknutú hodnosť odmietol. Zomrel bez potomkov 23. februára (na popolcovú stredu) v roku 1558, ako je to uvedené na jeho epitafe v považskobystrickom kostole. Po Rafaelovej smrti kráľovská komora prevzala od jeho vdovy 31. marca 1559 Lednicu, 1. apríla Hričov a Bytču a 3. apríla 1559 Považský hrad. Panovník a ani komora svoj záväzok voči Jane z Lomnice nedodržali a ani smiešne nízku sumu 12 000 zlatých jej nevyplatili. Komora jej za miesto pobytu určila Bytču a Hvozdnicu, kde jej pridelila 50 poddanských usadlostí. Z majetkov Jany z Lomnice len Považský hrad v roku 1559 predali za 53 000 zlatých Gašparovi Šerédymu, jeho manželke Anne Méreyovej a ich synovi Jurajovi. Hričov a Bytču za veľmi nízku cenu získal predseda kráľovskej komory František Thurzo. Jana z Lomnice znechutená a pobúrená týmito okolnosťami a vypočítavosťou panovníka sa vrátila na Moravu, kde sa v roku 1564 vydala za moravského pána Vladislava Ludanického z Helfštýnu. Zomrela v októbri roku 1569. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 103 - 107.
[6] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 243.
[7] Balassovci sa dostali do rodinného zväzku s poľským kniežacím rodom Zborovských, keď sa Žigmund, syn Andreja Balassu, v roku 1595 oženil s Alžbetou Zborovskou, dcérou kniežaťa Samuela Zborovského. Svadba sa konala v Krakove a zúčastnili sa na nej aj poľský kráľ a kráľovná. Žigmundov brat Imrich sa oženil so staršou dcérou fiľakovského kapitána Tomáša Bošňáka. Balssovci okrem Považského hradu vlastnili hradné panstvo Modrý Kameň, ako aj polovicu bošňákovských majetkov v Šuranoch. Žigmund Balassa mal ťažkú a násilnícku povahu. Najal zbojníka Šmarhana, aby zabil Teodóza Sirmiensisa. Dal na viac ako rok uväzniť svojho brata Imricha a tetu Žofiu Méreyovú. Žigmund Balassa po roku 1612 dal na vyvýšenej terase pravého brehu Váhu postaviť veľký a honosný kaštieľ v Orlovom. Žigmunda pre podozrenie z velezrady odvliekol v okovách v januári 1616 do väzenia na Bratislavskom hrade cisársky generál Tiefenbach. Vyslobodil sa až v septembri 1619. Zomrel v roku 1623. Bystrický majetok spravoval v tom čase jeho brat Imrich s manželkou Juditou Bošňákovou, ktorá žila ešte v roku 1654. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 107 - 109.
[8] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 243.
[9] Za účasť na sprisahaní jeho majetok pri konfiškácii ocenili na 117 000 zlatých. Z tejto sumy na Považský hrad pripadlo 10 000 a na renesančný kaštieľ 4 000. Vojenská akcia Viedne proti účastníkom Wesselényiho sprisahania bola zameraná i na získanie ich hradov a majetkov. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 109.
[10] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 109.
[11] Po porážke povstania 16. decembra 1689 sa vyhotovil konfiškačný súpis majetku Adama Balassu. Dokument opísal Považský hrad takto: V stredom hrade sa nachádzala cisterna na vodu, vedľa nej stál menší objekt s jedinou priestrannou miestnosťou, v ktorej bol čierny písací stôl s kamennou doskou. Na stole ležela väčšia kniha s obrazmi svätých pustovníkov. Súpis v tejto miestnosti zachytáva aj listiny a iné písomnosti rodiny Ghiciovcov. K inventáru hnuteľností patrila drevená truhla, pripravená pre prípad úmrtia Adama Balassu. Opis horného hradu sa začína panskou izbou, ktorá mala dve okná so záclonami. Nad posteľou bolo zavesených päť maľovaných obrazov a erby už zomrelých hradných pánov. Z izby bol prístup do priľahlej väčšej sály s piatimi oknami. Okolo múrov zabudované lavice boli prispôsobené tvaru sály, bola tu aj veľká pec. Na stenách boli umiestnené obrazy uhorských kráľov a erby bývalých majiteľov Považského hradu. Opis sa ďalej zmieňuje o spálni s predsieňou, o spálni od východu, ktorá bola vyložená drevom a mala dve okná, a o spálni s jedným oknom. Spáľňa pre hostí mala štyri okná. Bolo v nej štvoro nástenných hodín. Izba vedľa hosťovskej mala predsieň a bola v nej skriňa a pec. Priľahlá izbietka mala jedno okno. Nasledujúca panská izba s troma oknami a s pecou mala na oknách zelenkasté sklá, ktoré tlmili slnečné lúče. Na stenách boli maľby. K panskej izbe priliehala miestnosť s jedným oknom a krbom v stene, bola tu lavica, na stenách erby predkov. Z tejto meistnosti sa otváral vchod do menšej izbietky. Ďalšia väčšia miestnosť s dvoma oknami sa nachádzala nad bránou z vnútorného nádvoria. Tu sa začínala chodba k schodišťu, ktoré klesalo na vnútorné nádvorie. Na vnútornom nádvorí bola arkádová chodba so stĺpmi z dubového dreva. Na prízemí horného hradu sa nachádzala pekáreň, kuchyňa, tri priestranné zásobárne, práčovňa, umyváreň a štyri kúpeľne. Konfiškačný súpis, ktorý sa vzťahuje na podiel Adama Balassu, je asi posledným písomným prameňom zachytávajúci stav Považského hradu pred jeho zánikom. Vyplývajú z neho dve skutočnosti. V súpise chýbajú zbrane, ktoré ešte v roku 1674 odtiaľ odviezli, a chýba väčšina zariadenia, skrine, stoly a kreslá, ktoré tam kedysi boli. Nábytok sa pravdepodobne dostal do kaštieľov a majitelia sa ešte pred konfiškačným zásahom usilovali odviesť z hradu, čo len mohli, a odovzadli to tým členom rodiny, na ktorých sa konfiškácia nevzťahovala. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 109 – 111.
[12] Szapáryovci pochádzali z Vesprémskej stolice. Vynikol z nich Peter Szapáry, ktorý sa v bitke proti Turkom pri Čákvári v roku 1657 zranil. Turci ho ako raneného zajatca odviekli do otroctva, odkiaľ sa vyslobodil za výkupné 22 0000 zlatých. V roku 1681 sa stal zástupcom krajinského sudcu. Za zásluhy proti thökölyovským povstalcom mu panovník udelil barónsku hodnosť. Leopold I. ho dekoroval zlatou reťazou so svojím medailónom. V rámci rozdeľovania a predávania konfiškátov po thökölyovskom povstaní Peter Szapáry získal za 85 000 zlatých majetkový podiel Adama Balassu ešte v roku 1701. Pre nepokojné časy povstania Františka II. Rákócziho sa mohol majetkov ujať až jeho syn Peter po povstaní. Peter Szapáry mladší sa oženil s Teréziou, najmladšou dcérou Gabriela Balassu a Márie Peréniovej. Sobášom sa stal dedičom aj druhej časti hradu a panstva, pretože so štyrmi súrodencami svojej manželky Terézie Balassovej sa vyrovnal finančne. Panovník Karol III. udelil Petrovi Szapárymu v roku 1722 hodnosť grófa. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 111 – 112.
[13] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 111.
[14] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 112.
[15] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 162.
[16] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 243 - 244.
[17] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 244 - 245.
[18] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 245.
[19] Do roku 2007 bol vlastníkom zrúcaniny Klub slovenských turistov. Od júna 2007 je vlastníkom hradu mesto Považská Bystrica. Kolektív autorov: Spoznajme problémy zrúcanín 2008. Lietava: Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2009. s. 118.
[20] Kolektív autorov: Spoznajme problémy zrúcanín 2008. Lietava: Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2009. s. 118.
[21] www.pamiatky.sk (1.11.2014)
[22] www.pamiatky.sk (1.11.2014)
[23] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 243.
Bibliografia
ZEMANĆÍK, Jaroslav: Strážny hrad na Považí. In: Historická revue, 2003, č. 2, s. 14 – 15.
www.povazske-podhradie.sk
www.povazska-bystrica.sk
GPS
49.145433, 18.457937
+49° 8' 43.56", +18° 27' 28.57"



www.pamiatkynaslovensku.sk