Prešov - Krajské múzeum - pamiatkynaslovensku.com - (presov-krajske-muzeum)









Múzeá   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Prešov - Krajské múzeum
Lokalita
obec Prešov, okres Prešov, Prešovský kraj
História
Napriek viacerým pokusom o zriadenie múzea v Prešove ešte pred prvou svetovou vojnou a v medzivojnovom období, k jeho z riadeniu došlo až v roku 1945. Vzniklo ako mestské múzeum, ale už roku 1950 získava štatút Krajského múzea. V priebehu rokov po organizačných a zriaďovacích zmenách vystriedalo niekoľko názvov a od roku 1999 nesie opäť názov Krajské múzeum v Prešove. Jeho sídlom je Rákócziho palác, ktorého história je úzko spätá s históriou mesta. Najvýznamnejšie historické udalosti v dejinách paláca sa odohrali v čase stavovských povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom v 17. storočí a začiatkom 18. storočia. Je to honosná renesančná stavba, ktorú koncom 16.storočia dal na mieste dvoch gotických jednopodlažných domov postaviť Žigmund Rákóczi. Predstavuje skvost mestskej renesančnej architektúry na území Slovenska i vtedajšieho Horného Uhorska. 3. februára 1633 sa začali v paláci mierové rokovania medzi zástupcami Juraja I. Rákóczciho a cisára Ferdinanda II., ktoré sa skončili 23. septembra 1633 podpísaním tzv. prešovského mieru. V 17. storočí sa stal palác mestským sídlom Rákócziovcov ako dedičných šarišských županov. Históriu paláca zavŕšil František II. Rákoci, ktorému počas povstania palác slúžil ako rezidencia vodcu odboja proti cisárovi. Po porážke povstania bol palác roku 1711 skonfiškovaný a v nasledujúcich storočiach vystriedal viacerých majiteľov. [1]
 

Budova prešla v 17. a 19. storočí niekoľkými prestavbami. V rokoch 1950 až 1956 bola renovovaná a odvtedy slúži muzeálnym účelom. Príležitosťou na prvú výstavu o histórii mesta Prešova bolo 700. výročie prvej písomnej zmienky o Prešove (1247) roku 1947. Inštalovaná bola v budove Kumštu, v jednej z bášt mestského opevnenia. Začala vyše 65 ročnú históriu bohatej prezentačnej, vedecko-výskumnej, zbierkotvornej, výchovno-vzdelávacej a odborno-metodickej činnosti múzeálnej inštitúcie. [2]
 

Múzeum uchováva a prezentuje archeologické, historické, etnografické, umelecko-historické a prírodovedné zbierky. Sú výsledkom zbierkotvornej práce vo vymedzenej oblasti Šarišského regiónu i v širších celoslovenských reláciách. K 30.12.2009 evidovalo 115 312 zbierkových predmetov, z toho 28 241 prírodovedných, 76 565 spoločenskovedných a 11 089 technických. [3]
 

Na prízemí Rákócziho paláca sú komorné výstavné priestory múzea na inštalovanie krátkodobých výstav, na poschodí stále tematicky zamerané expozície. [4]

Expozície
DEJINY PREŠOVA OD 9. DO 19. STOROČIA
 

Prvá zachovaná písomná správa o meste z roku 1247 sa týka sporov nemeckých osadníkov Prešova s bardejovskými cistercitami ohľadom hraníc chotára. V roku 1299 získal Prešov, Veľký Šariš a Sabinov mestské privilégiá od Ondreja III. V tomto období je už mesto súdne i správne nezávislé od šarišských županov. Orgány mestskej správy sa rozširujú a ustaľujú, mesto získava od Ladislava V. v roku 1453 erb, používa svoju pečať, pokračuje vo výstavbe opevnenia - stáva sa významným stredovekým mestom so všetkými atribútmi prosperujúceho slobodného kráľovského mesta. [5]
 

V expozícii to dokumentujú kópie erbových listín z roku 1453, 1548, 1558, kniha mestských práv, pečate, pečatidlá, veduty, architektonické články a ďalšie zaujímavé exponáty, týkajúce sa hlavne výstavby hradieb. Zbrane, železné pokladnice, fotografie i maketa mesta plasticky približujú vznik a formovanie stredovekého Prešova, vývoj jeho správy, architektonický vývoj, ale aj ostatné významné udalosti, ktoré písali históriu mesta. [6]
 

Spoločenský a kultúrny život Prešova je predstavený ukážkami odevných súčiastok z druhej polovice 19. storočia, nábytkom, divadelnými plagátmi, dobovými pozvánkami, ale aj unikátnymi fotografiami Karola Divalda z požiaru v roku 1887, pôvodnou mapou dokumentujúcou tento požiar, ktorý bol nielen katastrofou pre mesto, ale aj dôležitým medzníkom, po ktorom historická časť' Prešova dostala svoju dnešnú podobu. Hospodárske aktivity v 19. storočí predstavujú výrobky prešovskej kachliarne - dve zrekonštruované kachľové pece začlenené do expozície, biely hlinený riad, bankové a sporiteľné knižky, fotografie a pod. [7]
 

Záver expozície dejín mesta je venovaný osobnosti Mikuláša Moyzesa ktorý pri vzniku ČSR ako predseda Slovenskej národnej rady v Prešove organizuje slovenské školstvo, kultúru, hudobný a spoločenský život. Bol správcom štátneho učiteľského ústavu, profesorom hudby a vedúcou osobnosťou kultúrnych spolkov v Prešove i na Slovensku. Patril k zakladateľskej generácii slovenských hudobných skladateľov. Exponáty z pozostalosti Mikuláša Moyzesa: nábytok, bytové doplnky, klavír, fotografie, notový materiál a pod. predstavujú nielen jeho život a tvorbu, ale aj atmosféru Prešova do roku 1944, kedy Mikuláš Moyzes zomrel. [8]
 


 

Z POKOLENIA NA POKOLENIE - história materiálnej a duchovnej kultúry Šarišskej dediny.
 

Historické územie Šariša je neprerušovane osídľované od slovanského obdobia. V 13. storočí je toto územie osídľované nemeckými kolonistami a v 14. storočí severozápadnú karpatskú oblasť ovplyvnila kolonizácia podľa valašského práva, ktorá v regióne Šariša doznieva ešte v 18. storočí. Ľudová kultúra tohto regiónu si udržala svoj pôvodný poľnohospodársky charakter, doplnený čiastočne o chov dobytka a oviec. [9]
 

Medzi základné potreby človeka okrem výživy a odevu patrí prístrešie ako ochrana proti nepriaznivým účinkom prírody, čiže príbytok. Ľudová architektúra je tak priamym odrazom prírodných pomerov tej oblasti v ktorej sa utvárala a vyvíjala. Vzhľadom na lesnatý terén Šariša dominuje v tomto regióne drevená architektúra s dvoma variantmi domov – v severozápadnej časti s dostatočným množstvom mäkkého ihličnatého dreva je to klasický zrubový dom, v južnej časti v oblasti Slánskych vrchov, kde prevládajú listnaté porasty je to drevený dom s rámovou konštrukciou. [10]
 

Od polovice 19. storočia sa na Šariši udomácňuje architektúra murovaná s použitím troch stavebných materiálov – surová tehla – pálená tehla a kameň. Fotozábery od 50. rokov 20. storočia po koniec 20. storočia – exteriéri aj interiéri z celej zbernej oblasti múzea. Keďže hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo, do vybavenia gazdovstva patrilo náradie a pracovné nástroje používané nie len na obrábanie pôdy, ale nevyhnutné na chod a existenciu celého gazdovstva – pod prístreškom je umiestnený celodrevený voz z obce Vysoká, ľahký špeciálne zhotovený a používaný v horských oblastiach Šariša, na voze pluh, opálky, hrable, pod prístreškom umiestnené „koľca“ ku pluhu, drevené brány na bránenie po orbe pred siatím a po siati, postroj na koňa, drevené vidly na hnoj, motyky, rôzne veľkosti košíkov používaných okolo domu a gazdovstva z lúpaných i nelúpaných prútkov, používali sa na nosenie krmy, zemiakov ovocia, košík pletený z korienkov jadlovca (borievky), v ktorom sa dala preniesť voda. Na nosenie vody sa používali drevené putne – debnárske výrobky, ktoré neskôr nahradili drotárske vedra, od 50. rokov 20. storočia vedrá vyrábané továrenský lisovaním. Keďže studní na kvalitnú pitnú vodu bolo v minulosti na dedinách pomenej – často bola na dedine len jedna či dve kvalitné studne, používali na nosenie vody drevené nosidlá vymodelované z dreva, ktoré sa ukladali na ramená. [11]
 


 

SALAŠNÍCTVO NA ŠARIŠI
 

Salašníctvo, na Šariši „bačovstvo“, je karpatský spôsob chovu oviec, ktorý prenikol koncom 14. storočia do Šariša ako valašská kolonizácia. Pôvodnými nositeľmi a šíriteľmi tejto pastierskej kultúry boli Valasi a Karakačania, na Šariši Rusíni. Pri tomto spôsobe salašníctva sa ovce pásli na vyššie položených, nevyužívaných horských pasienkoch – lesy, hole. Stáda oviec s pastiermi „juhasmi“ zostávali na paši aj cez noc a to tradične od sv. Juraja 24. spríla, kedy sa konal výhon na pašu, do jesene 29. septembra na Michala, niekedy do 26. októbra na Demetera, alebo podľa počasia na Martina 11. novembra. Táto forma pasenia, okrem využívania vlny, mäsa a kože bola zameraná hlavne na spracovanie ovčieho mlieka. Špeciálnymi salašníckymi mliečnymi výrobkami boli ovčí syr, bryndza, ovčie maslo, žinčica, neskôr aj oštiepky a parenica. V pracovných postupoch, náradí a terminológii spracovania ovčieho mlieka sa zachovalo najviac cudzích neslovanských výrazov, ktoré poukazujú na rozšírenie pastierstva z juhovýchodných karpatských oblasti Európy – „geleta, putyra, rincka, komarňik, podišar, strunga, bryndza, urda“. [12]
 

So salašníctvom sa objavilo aj nové plemeno oviec – valaška. Základnou hospodárskou jednotkou salašníctva bol salaš „košar“ so všetkým živým i mŕtvym inventárom. Jeho neoddeliteľnou súčasťou bol prístrešok pre baču „koliba“, s miestom na spracovanie a uskladnenie mliečnych produktov „komarňik s podišarom“, ohrada na nocovanie, ale aj dojenie oviec „košar so strungou“, strážne búdky „juhasov – koľibki“ a pomocné prístrešky pre hospodárske zvieratá chované na salaši – ošípané, teľce, kravy, kozy, psy a niekde aj hydina. [13]
 

Ďalším najčastejšie využívaným produktom z oviec bola koža a vlna, z ktorej po spracovaní vyrábali domáce súkno – „postav“. Z tohto súkenného materiálu šili pre mužov nohavice „chološne“ i vrchné oblečenie pre ženy a mužov „huňki, čuhi a gubi“. Z kože kožušníci šili kožúšky pre mužov aj ženy a „serdaki“ – kožúšky bez rukávov. [14]
 

Spôsob života nositeľov pastierskej kultúry v našom regióne vplýval aj na formovanie niektorých zložiek tradičnej kultúry. Vznikli osobité typy pastierskych piesní, tancov, zvykov a pastierskeho umenia. V obciach od vrcholu Minčola po západný chrbát Levočských vrchov v poriečí Torysy sa zrodil svetový unikát, bačovský hudobný nástroj „gajdica“, tanec „ovčí zdich“ a množstvo svojských zvykov, povier, čarovania a najmä bačovských piesní. [15]
 


 

HISTORICKÝ NÁBYTOK A INTERIÉROVÉ DOPLNKY
 

V interiéri vstupnej siene, na poschodí mestského paláca Rákócziovcov, je pôvodná renesančná architektúra (stĺpy, klenby, krb) zo 17. storočia. Nábytok z polovice 18. storočia je zastúpený dvoma komodovými sekretármi tabernákulového typu. Z konca 18. storočia je intarzovaný stolík a tiež súprava sedacieho nábytku so stolíkom. Nábytok z 19. storočia je zastúpený empírovou súpravou dvoch kresiel a stolíka s ebenovou dyhou a intarziou, drevenou truhlicou s bohatou rezbárskou výzdobou, kreslo s vyšívaným čalúnením a kreslom zdobeným portrétmi významných osobností uhorských dejín vyrobené pri príležitosti osláv milénia. [16]
 

Ukážky dobového zariadenia prešovských meštianskych a šľachtických interiérov dopĺňajú reprezentačné zrkadlá, rámové a figurálne hodiny, svietnik, keramický stĺp, dózy s čínskymi motívmi, nádoby na chladenie nápojov, koberce a iné interiérové doplnky z 18. – 19. storočia. [17]
 

V strede stĺpovej siene je barokový obraz Obetovanie Jefteho dcéry z roku 1751 od Johana Wenzela Bergla (1718 – 1789). Vľavo od neho je nadrozmerný portrét baróna Štefana Dessewffyho, cisársko–kráľovského podmaršála a donátora piaristického gymnázia v Sabinove, zo začiatku 18. storočia, autor neznámy. Portrét Františka II. Rákócziho z roku 1905, je od významného maliara Maxa Kurtha, ktorý podstatnú časť svojho tvorivého života prežil v Prešove. Nad pôvodným renesančným krbom je portrét Hedryho dcéry z 19. storočia, od neznámeho autora. Znázorňuje pôvabnú príslušníčku starého šarišského rodu Hedryovcov zo Širokého. [18]
 


 

HISTORICKÉ ZBRANE
 

Odkedy človek začal používať nástroje, boli medzi nimi také, ktoré sa dali použiť ako zbrane. Spočiatku slúžili predovšetkým na lov, neskôr sa začalo bojovať o majetok, hranice, územia. Expozícia dokumentuje vývoj ručných palných zbraní a pobočných chladných zbraní od 16. storočia do 20. storočia. Vyčlenené obdobie je na jednej strane ohraničené najstaršími exponátmi, ktoré múzeum vlastní, na druhej strane prudkým rozvojom priemyselnej výroby zbraní pre potreby armád koncom 19. storočia. Výstava umožňuje spoznať druhovú rozmanitosť exponátov, technický vývoj, ale aj remeselnú zručnosť a umelecké cítenie výrobcov. [19]
 

Prevratným vynálezom v dejinách ľudstva bolo objavenie pušného prachu a jeho explozívnych účinkov, čo podmienilo vznik a vývoj palných zbraní. Palné zbrane v Európe boli známe od 14. storočia. Najstaršie ručné palné zbrane sa odlievali z bronzu, mosadze, neskôr sa kuli zo železa. Vojenská puška nie je nikdy zdobená, lovecká je naopak charakteristická bohatou výzdobou hlavne a pažby. Najstaršou a veľmi cennou je lovecká guľovnica s vonkajším kolieskovým zámkom, bohatou intarziou a pažbou vykladanou plátkami kostí a perlete z konca 16. storočia. [20]
 

Vynájdením kresadlového zámku (holandský, španielsky, začiatok 17. storočia francúzsky) sa vytvorila dokonalejšia zbraň. Na rozdiel od kolieskového zámku iskrenie tu nevzniká trením, ale úderom kohúta s pazúrikom o ocielku. V dielňach barokových puškárov sa vyrábali zbrane podľa francúzskych vzorov. Pažby pušiek sa vykladali intarziou, hlavne sa zdobili drahými kovmi, využívali sa reliéfne medailónky. [21]
 

Zvlášť vzácny je pár značkovaných guľovníc od bratislavského puškára Fischera z polovice 18. storočia. Hlavne majú z damacénskej ocele s majstrovskou zámkou, zámkové dosky s výjavmi z poľovačiek, súprava je mosadzná s nízkym reliéfnym ornamentom. Z pobočných chladných zbraní sa v expozícii nachádzajú šable, ale aj kordy a paloše. Šabľa je pobočná chladná zbraň s jednostranne brúsenou zakrivenou čepeľou. V pravidelných jednotkách európskych armád sa jej používanie rozširuje koncom 18. storočia, neskôr majú jednotlivé druhy vojska svoju vzorovú šabľu. [22]
 


 

SOĽNOBANSKÉ ČIPKY
 

Národopisná expozícia s názvom Soľnobanské čipky sprístupňuje návštevníkom segment materiálnej kultúry, korene ktorého siahajú do konca 16. storočia s kontinuálnou tradíciou dodnes. [23]
 

Čipka ako ochranno-dekoračný prvok odevu sa v okolí Soľnej Bane začína šíriť medzi ľudom na prelome 16. a 17. storočia vďaka rodu Šóšovcov (Soós). Tradícia hovorí o čipkárkach z Talianska, ktorých úlohou bola príprava vena pre nevesty zo spomínaného rodu. Remeslu, či skôr umeleckému remeslu, sa však priučili aj ženy baníkov i remeselníkov a paličkovaná čipka, ako vedľajšia forma zárobku, začala naplno prekvitať. [24]
 

Na taliansky pôvod paličkovania poukazuje okrem dodnes využívaných vzorov aj pôvodný názov „cingerľa“, odvodené od talianskeho „cingere“, čiže obklopiť, obložiť, podobne ako „klauzurína“, ktorým sa označuje zachytávanie nite o špendlík pri pletení „pikotiek“. 19. storočie prinieslo nástup priemyselne vyrábaných látok, ako aj ústup tradičného ľudového odevu a zdobené čepce časom vystriedali „chustky“ (šatky). Čipkárky však prispôsobili svoj sortiment novým podmienkam a možnostiam, čím zachovali tradíciu paličkovania v regióne Šariša aj pre ďalšie pokolenia. [25]
 

Samotná expozícia ponúka návštevníkom možnosť zoznámiť sa so soľnobanskou čipkou v jej rozličných umelecko-remeselných prevedeniach, farebných variáciách, ornamentoch a formách. Od tradičného čipkovaného čepca, cez prikrývky, závesy a obrusy, až po dekoratívne dečky a okolká (uzavreté rámiky s výzdobou vo vnútri). [26]
 


 

Z DEJÍN HASIČSTVA NA SLOVENSKU
 

Nadväzuje na expozíciu Človek a oheň – minulosť a prítomnosť požiarnej ochrany na Slovensku, ktorá bola pre verejnosť otvorená v prešovskom múzeu 12. októbra 1978. Vznikla ako výsledok celoživotného zberateľského úsilia popredného činovníka v požiarnickom hnutí Prešovčana Pavla Košíka (1902 – 1981), ktorý svoju početnú súkromnú zbierku venoval vtedajšiemu Múzeu SRR v Prešove. Stala sa základom nového zbierkového fondu a následne aj stálej expozície. [27]
 

Expozícia Z dejín hasičstva na Slovensku dokumentuje hlavné vývojové etapy hasičstva a požiarnej ochrany nielen písomne a fotograficky, ale predovšetkým jedinečnými trojrozmernými exponátmi. [28]
 

Okrem ťažkej požiarnej techniky obsahuje ďalšie rôznorodé materiály, ktoré tvorili súčasť hasičskej výzbroje, ako sú kožené či plátenné vedrá, plátenné objímky, vodné pušky, barlové a vedrové striekačky, trhacie háky, prúdnice a hadice, sacie koše, rozdeľovače, hasiace prístroje, dýchacie a kyslíkové prístroje, dymové a plynové masky, signalizačné a spojovacie zariadenia (poplašné zvony, poľnice, trúbky, píšťalky, fakle, lampáše, telefónne centrály) a i.. Výraznými hasičskými symbolmi sú zástavy a dobová hasičská výstroj – prilby, uniformy, opasky, sekerky, samaritánske či zdravotnícke pomôcky, ale i drobné predmety, akými sú vyznamenania, medaily, plakety, odznaky, vlajky a pod. [29]
 

Expozícia je členená do týchto tematických celkov:
 

1. Požiarna ochrana v období stredoveku (spôsob hasenia, vývoj hasičskej techniky, požiarne nariadenia).
 

2. Zakladanie dobrovoľných hasičských zborov (druhá polovica 19. storočia – rok 1918).
 

3. Hasičská výstroj a výzbroj do roku 1918.
 

4. Organizácia a vývoj hasičstva za I. ČSR a Slovenskej republiky do roku 1945 (vznik Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku a okresných hasičských jednôt, Hasičský dom v Martine, samaritánska činnosť, asekuračná činnosť, cvičenia, kurzy, posvätenia striekačiek, zástav, kultúrno-osvetová činnosť, motorizácia požiarnej techniky, významné dobové požiare a i.).
 

5. Hasičstvo po roku 1948. [30]

Kontakt
Krajské múzeum v Prešove
Hlavná 86
080 01 Prešov

Otváracie hodiny
Utorok – Piatok 9.00 – 17.00 h.
Prístup
Nachádza sa v centre mesta.
Fotogaléria
Prešov - Vlastivedné múzeum foto © Viliam Mazanec 3/2012Prešov - Vlastivedné múzeum foto © Viliam Mazanec 3/2012Prešov - Vlastivedné múzeum foto © Viliam Mazanec 3/2012Prešov - Vlastivedné múzeum foto © Viliam Mazanec 3/2012Prešov - Vlastivedné múzeum foto © Viliam Mazanec 3/2012
Poznámky
[1 - 26] www.muzeumpresov.sk (14.9.2015)
[27] Snahy o zriadenie hasičského múzea na území Slovenska existovali už v roku 1927 v súvislosti s výstavbou Hasičského domu v Martine. Bezprostredným podnetom k zriadeniu celoslovenskej expozície venovanej dejinám hasičstva sa stala výstava inštalovaná v roku 1967 v priestoroch prešovského múzea. Bola venovaná 120. výročiu vydania zakladajúcej listiny Ohňohasiaceho a záchranného útvaru na dobrovoľnom základe v Prešove. Jej iniciátorom bol Pavol Košík, dlhoročný veliteľ dobrovoľných hasičov v Prešove a zanietený zberateľ pamiatok z histórie požiarnej ochrany. Exponáty zo svojich súkromných zbierok venoval prešovskému múzeu a tie vytvorili základ stálej expozície sprístupnenej v múzeu v októbri 1978. Zlý technický stav strechy výstavnej haly, v ktorej bola umiestnená ťažká hasičská technika, si vyžiadal jej viacročné uzavretie. Jej opätovné otvorenie pre širokú verejnosť sa uskutočnilo 14. novembra 2013. Na ploche 300 m2 je umiestnených takmer 40 exponátov z 19. a 20. storočia – prevažne dvojkolesové a štvorkolesové striekačky na ručný pohon maďarskej a rakúskej výroby, agregáty, motorové striekačky a automobilové požiarnické vozy československej výroby. Ich výrobcovia sú tu prezentovaní cez reklamy v dobovej tlači a cez firemné katalógy. Okrem ťažkej požiarnej techniky sú vo výstavnej hale inštalované ďalšie rôznorodé trojrozmerné materiály, ktoré tvorili súčasť hasičskej výzbroje, ako sú kožené vedrá, trhacie háky, prúdnice, fakle, svietidlá, ale aj významné hasičské symboly, akými sú zástavy. Zemskú hasičskú jednotu na Slovensku v medzivojnovom období reprezentujú tablá jej hlavných činovníkov i frekventantov dôstojníckych naukobehov, ktoré sa uskutočňovali v Hasičskom dome v Martine. Dlhodobo očakávané otvorenie stálej expozície bolo umožnené aj vďaka finančnej podpore Ministerstva kultúry SR.www.muzeumpresov.sk (14.9.2015)
[28 - 30] www.muzeumpresov.sk (14.9.2015)
GPS
48.998150, 21.240489
48.998150, 21.240489
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU.



www.pamiatkynaslovensku.sk