Technické pamiatky   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova
Lokalita
obec Kluknava, okres Gelnica, Košický kraj
História a stavebný vývoj
Klasicistická budova z polovice 19. storočia, ktorá bola čiastočne prestavaná v 20. storočí. [1]
 

Mimoriadny význam medenorudného baníctva a hutníctva v regióne Spiša v 18. a 19. storočí je z historického pohľadu jasný. Táto druhá epocha (prvá prebiehala v 14. – 15. storočí) ťažby medených rúd a ich zhutňovanie mala v bývalom Uhorsku významné miesto. V tom čase tzv. uhorská, či presnejšie spišská meď bola známa nielen v Európe, ale aj na iných kontinentoch a stala sa predmetom rozsiahleho zahraničného obchodu. Výroba spišskej medi tvorila až 12% vtedajšej svetovej produkcie. [2]
 

Rozkvet medenorudného baníctva a hutníctva v oblasti Spiša podporoval predovšetkým bohatý obsah kovu v ťaženej rude. Podľa zachovaných záznamov huty vykupovali od ťažiarov iba rudu s obsahom 10 – 20% medi. Dobývanie chudobnejších rúd bolo neekonomické pre vysoké ťažobné a zhutňovacie náklady. [3]
 

Rozvoj baníctva a hutníctva ďalej podmieňovali privilégia, ktoré získali podnikatelia (ťažiari, jednotlivci) od panovníka. Ťažiari sa združili do záujmového zoskupenia Hornouhorských banských ťažiarov. Vzniklo v roku 1748 a účinkovalo takmer 150 rokov. Členmi združenia boli okrem ťažiarov aj obce, banské mestá, cirkev a mal v ňom zastúpenie i banský erár. Do baníctva sa zapojil aj štát, rovnako ako zahraničný kapitál, ktorý organizoval odbyt medených produktov hlavne na zahraničnom trhu. Združenie zastávalo hospodárske záujmy ťažiarov, zastupovalo ich vo všetkých orgánoch a inštitúciách aj na najvyšších miestach. V podstate išlo o dobrovoľnú samosprávnu organizáciu, ktorá sama nevykonávala banské podnikanie. [4]
 

Vo výkupe medených rúd mal ešte začiatkom 19. storočia monopolné postavenie štát. Pretože si hutnícke zisky ponechával pre seba a súkromným ťažiarom nič nerefundoval, ťažiari si prenajali alebo vybudovali vlastné huty. [5]
 

Zhutňovanie medených rúd vo vlastnej réžii začalo v roku 1835, keď združenie ťažiarov získalo do prenájmu hutu Fönix v Rolovej (dnes je pod hladinou vodnej nádrže Ružin I, poniže Margecian), v roku 1836 uviedlo do činnosti novovybudovanú hutu Juraj v Hnilci. Predmetom zhutňovania v obidvoch hutách bola predovšetkým chalkopyritová ruda zo známych rudných oblastí (Gelnica, Slovinky, Rudňany a iné), ale aj ruda nižšej kvality, ktorú ťažiari nemohli odpredať do erárnych hút (Smolík, Stará Voda). V dôsledku nových skutočností výkup medenej rudy v erárnych hutách tak poklesol, že banský erár bol nakoniec nútený v roku 1856 zastaviť činnosť huty v Starej Vode. Súkromní ťažiari v rámci združenia Hornouhorských banských ťažiarov mohli zhutňovať rudu vo vlastných hutách, podieľať sa na zhutňovacích ziskoch a na tržbe za odpredanú meď. Združenie sa naďalej snažilo vylepšovať technológiu zhutňovania výroby medi a hospodárske výsledky. Jeho hlavným cieľom však naďalej bolo vybudovať hutu na zhutňovanie tetraedritovej rudy a získať z nej okrem medi aj iné kovy, a to ortuť, striebro a antimón. [6]
 

Tento problém nastolil po prvýkrát reprezentant združenia gróf Július Andrássy už v roku 1836. Rokovania s cieľom zabezpečiť potrebné financie boli aktuálne na valných zhromaždeniach združenia už od začiatku 40. rokov 19. storočia. V roku 1845 bola uzavretá zmluva s veľkými obchodnými firmami M. A. Rotschild a syn a s J. G. Schullerom s spol. vo Viedni o poskytnutí pôžičky v sume 400 000 zlatých. Projekt stavebnej časti huty vyhotovil Švajčiar J. Ziervogel, ktorý doplnili a upresnili pracovníci združenia G. Böhm, J. Müller a hutnícka správa. [7]
 

Hutu vybudovali na mieste rumoviska po hámroch z minulých storočí, na pravom brehu rieky Hornád v katastri obce Kluknava na celkovej ploche 128 000 m2. Pre potreby energetického zabezpečenia a zásobovania huty vodou boli vybudované hydrotechnické stavby – hať, umelý vodný náhon a odpadový kanál. Energetické zdroje tvorilo spolu päť vodných kolies s úhrným výkonom 80 HP a jedna vodná turbína s výkonom 32 HP. Hutu pomenovali podľa krstného mena syna vtedajšieho uhorského palatína, a tak dostala názov – Štefanská huta. Výstavba sa realizovala v rokoch 1845 – 1848. V rokoch 1849 – 1851 boli jednotlivé technologické zariadenia v pokusnej prevádzke, okrem plamenných pecí, v ktorých sa nepodarilo uspokojivo vyriešiť výmurovku. [8]
 

Kapacita huty bola využitá pri mesačnom spracovaní 7 000 viedenských centov (3 900 q) tetraedritových rúd (ročne približne 50 000 q). V hute sa ďalej spracovával „medený kamienok“ z banskoštiavnickej huty, cementačná meď zo Smolníka a medené zvyšky z bývalej tajovskej huty, ktorá už bola mimo prevádzky. [9]
 

O význame huty, ako v tom čase jedinečnom a príťažlivom technickom diele v bývalom Uhorsku vôbec, svedčili početné návštevy domácich i zahraničných odborníkov, ako aj články v odborných časopisoch. Huta napriek mnohým priaznivým vyjadreniam vyrábala zložitou a zdĺhavou technológiou, čo neskôr vyvolalo kritiku a nespokojnosť mnohých ťažiarov. K nim sa napokon pripojil erár, ktorý mal podiely v ťažiarstvach a bol preto hmotne zainteresovaný na ekonomických výsledkoch huty. Nakoniec sa generálne zhromaždenie Hornouhorských banských ťažiarov uznieslo v niektorých prípadoch zaviesť technológiu používanú v erárnych hutách. [10]
 

Rudu privezenú do Štefanskej hute odvážili na vážnici, kde tiež odobrali vzorky a podľa obsahu kovových prvkov v rude ju uskladnili na jednotlivých skládkach. Ortuť (Hg) bola prvým produktom, ktorý získali pražením rúd s obsahom ortuti na praženiskách. Meď (Cu) sa získavala zdĺhavejším výrobným procesom. [11]
 

Elektrolytickú rafináciu, v tom čase novú progresívnu technológiu výroby takmer čistej medi, poznalo vedenie Hornouhorských banských ťažiarov už dávnejšie. [12]
 

Na základe dobrých výsledkov pokusov bol schválený návrh na zavedenie modernej metódy. Projekt a rozpočet vyhotovil strojný inžinier V. Lorenc, pracovník pohornádskych železiarní, a skontroloval hlavný inžinier G. Schmerdt. Stavebné práce realizoval J. Lipták z Veľkej. Zariadenie pre vodnú elektráreň dodala firma Ganz a spol. Budapešť, mechanické strojné zariadenie Pohornádska železnopriemyselná účastinná spoločnosť v Krompachoch, parné turbíny firma E. B. Körting. Celkové náklady na výstavbu predstavovali sumu 42 374 zlatých, 89 gr. Elektrolýzu uviedli do plnej prevádzky 11. marca 1890 a už v prvom polroku vyrobili 113 q elektrolytickej medi. Výrobu elektrickej energie zabezpečovalo jednosmerné dynamo (E = 25 V, I = 250 A), pohon vodná turbína Girard postavená na náhone (prívodný a odpadový vodný kanál) dlhom 1 200 m. [13]
 

Hlavnú zásluhu na zavedení elektrolýzy mal riaditeľ huty A. Soltz. Bola to prvá elektrolýza medi v bývalom Uhorsku s ročnou kapacitou 1 200 q. Realizovali sa aj pokusy s extrakciou (vylúhovaním), ktoré prebehli v rokoch 1861 – 1883. Tie však nepriniesli uspokojivé výsledky. [14]
 

Združenie Hornouhorských banských ťažiarov v dôsledku poklesu ťažby a kvality medených rúd, nízkych cien medi a nedostatku pracovných síl bolo v roku 1896 rozpustené. O rok neskôr zastavila (ako posledná) svoju činnosť aj Štefanská huta. Tým sa skončilo najvýznamnejšie obdobie nielen medenorudného baníctva, ale tiež hutníctva v Spišsko-gemerskom rudohorí, ktoré má v histórii slovenského rudného baníctva významné miesto. V Kluknave okrem hlavných technologických stavieb postavili ďalšie objekty – nakladaciu stanicu, vlečku zo železničnej stanice do areálu huty, úzkokoľajku v areáli huty, vodnú elektráreň s náhonom, resp. prívodným a odpadovým kanálom, krytý drevený most cez rieku Hornád, administratívnu budovu, dielne a iné prevádzky. Objekty huty po skončení činnosti slúžili rôznym organizáciám a účelom (sklady a podobne). Negatívnym zásahom ľudí a poveternostných podmienok časom úplne schátrali a zostali z nich iba miestami ťažko identifikovateľné ruiny, ktoré už dnes zablúdenému návštevníkovi nič neprezradia zo svojej vyspelej technologickej úrovne a chátrajú ďalej. [15]
 

Do súčasnosti sa zachovali zvyšky základov hate na rieke Hornád, ktorou sa vpúšťala voda do prívodného kanála, ktorý slúžil pre prívod vody k turbíne. Na jeho trase bol vybudovaný rozdeľovací objekt pre vypustenie vody bočným odpadovým kanálom do Hornádu v prípade, ak turbínu opravovali. Prívodná kanál je v súčasnosti zarastený krovinami, ale jeho trasa je viditeľná v teréne až po rozdeľovací objekt. [16]
 

Svojmu účelu dodnes slúži iba pôvodný drevený krytý most cez rieku Hornád na ceste z Kluknavy do bývalého areálu Štefanskej huty. Budova bývalej skúšobne, resp. laboratória, po rekonštrukcii s pôvodným pôdorysom, slúži ako rodinný dom. [17]

Pamiatková ochrana
Bez zásahov. Iba pokusy o záchranu.
Súčasný stav a využitie
Stav technickej pamiatky je veľmi zlý. Ruina.
Fotogaléria
Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016Štefanská Huta (Kluknava) - továrenská budova foto © Viliam Mazanec 6/2016
Poznámky
[1] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968. s. 54.
[2] MAGULA, Rudolf - BREHUV, Ján: Štefanská huta v Kluknava. In: Pamiatky a múzeá, 2008, č. 2, s. 56.
[3] Predmetom zhutňovania bola žltá chalkopyritová ruda s obsahom medi a čierna-tetraedritová ruda – plavý kýz s obsahom ortuti, striebra, medi a antimónu. Obidve základné rudy sa vyskytovali na všetkých železnorudných ložiskách v oxidačnom a cementačnom pásme. MAGULA, Rudolf - BREHUV, Ján: Štefanská huta v Kluknava. In: Pamiatky a múzeá, 2008, č. 2, s. 56.
[4 - 11] MAGULA, Rudolf - BREHUV, Ján: Štefanská huta v Kluknava. In: Pamiatky a múzeá, 2008, č. 2, s. 56 - 58.
[12] Myšlienkou jej zavedenia sa zaoberali riaditeľ huty A. Soltz, bývalý riaditeľ lesov a hút združenia barón A. Leithner, ako aj výkonný výbor združenia už pred rokom 1883. Novú metódu rafinácie v tom čase už vo veľkom používali v Nemecku. Bola však prísne utajovaná. Medzičasom sa barón Leithner dal do styku s firmou Siemens & Halske v Berlíne, ktorá robila pokusy s elektrolytickou rafináciou s cieľom získať čistú meď (obsahovala ešte aj striebro a antimón). Na základe uspokojivých výsledkov u nás a dobrých kontaktoch s nemeckou firmou uviedli v júni 1884 v hute pokusne do činnosti elektrolytické zariadenie. Elektrolytickú časť dodala nemecká firma, mechanickú Pohornádska železnipriemyslená účastinná spoločnosť v Krompachoch. Pokusné zariadenie stálo združenie 2 788 zlatých. MAGULA, Rudolf - BREHUV, Ján: Štefanská huta v Kluknava. In: Pamiatky a múzeá, 2008, č. 2, s. 59.
[13 - 17] MAGULA, Rudolf - BREHUV, Ján: Štefanská huta v Kluknava. In: Pamiatky a múzeá, 2008, č. 2, s. 59 - 60.
Bibliografia
MAGULA, Rudolf - BREHUV, Ján: Štefanská huta v Kluknava. In: Pamiatky a múzeá, 2008, č. 2, s. 56 - 60.
www.kluknava.sk
GPS
48.916937, 20.955529
48°55'01.0"N 20°57'19.9"E
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU.



www.pamiatkynaslovensku.sk