Svätý Anton - pamiatkynaslovensku.com - (svaty-anton)









Kaštiele   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Svätý Anton
Iný názov
Svätý Antol, Antol
Lokalita
obec Svätý Anton, okres Banská Štiavnica, Banskobystrický kraj
História a stavebný vývoj
Barokovo-klasicistický kaštieľ [1], ktorý postavili v roku 1744 na mieste niekdajšieho hradu, spomínaného v 15. storočí a v roku 1588, keď ho prestavali pod vedením staviteľa G. Ferrariho. Kaštieľ opravovali v rokoch 1810 – 1815 a v roku 1860. Situovaný je na okraji lesného parku. [2] Patrí k tej skupine feudálnych sídiel, ktoré vznikli počas veľkej stavebnej činnosti uhorskej vojenskej aristokracie, oddanej Habsburgovcom, ktorá zbohatla v protitureckom odboji. Na jeho stavbe, výzdobe a neskoršej prestavbe sa podieľali významní európski architekti a umelci (Giulio Ferrari, Ján Entzenhofer, Anton Schmidt a Dionýz Stanetti ). [3] Kaštieľ bol postavený v barokovom slohu ako dvojkrídlová budova s arkádami do otvoreného nádvoria s barokovou kamennou fontánou. V polovici 18. storočia gróf Andrej Koháry ukončil prestavbu kaštieľa na honosné štvorkrídlové šľachtické sídlo. [4] Zámerom bolo vytvoriť reprezentačné feudálne sídlo, ktoré by zodpovedalo pohodliu a štýlu bývania tej doby. Pri stavbe kaštiela použili materiál a stavebné zvyšky hradu. [5]
 

Kaštieľ je dvojpodlažná štvorkrídlová stavba dvojtraktovej dispozície, stavaná okolo uzavretého obdĺžnikového dvora, uprostred ktorého je studňa. Dvor z troch strán obklopuje spojovacia chodba na prízemí i na poschodí. Hlavný vchod je na severnej fasáde v osi stredného plytkého päťosového rizalitu, ktorý zakončuje veľký trojhranný štít. Portál je akcentovaný postrannými pilastrami a rovným architrávom. Z podjazdu na poschodie vedie hlavné schodište, ktorého kamenné zábradlie zdobia plastiky Donnerovej školy. Na štukovanom strope schodišťa je alegorická nástenná maľba. [6]
 

Na severnej a južnej strane dvora sú plytké rizality podjazdu a kaplnky situované oproti sebe. Kaplnka je zdôraznená malou vežičkou nad ozdobným tympanónom, v ktorom je fasádová freska a chronostichon datujúci stavbu (1744). Symbolickému námetu fresky dáva historický význam podoba donátora s modelom kaštieľa. [7]
 

V severnom krídle na poschodí sú reprezentačné priestory salónov, audienčná sála, jedáleň a iné v pôvodnej interiérovej úprave neskorého baroka, rokoka, empíru a tzv. druhého rokoka z druhej polovice 19. storočia. [8]
 

Uprostred južného krídla je kaplnka pozdĺžneho pôdorysu s polygonálnym uzáverom. Nástenné maľby, ktoré ju zdobia sú od banskobystrického maliara A. Schmidta (1718 – 1789). Časť izieb je zariadená pôvodným nábytkom z 18. a 19. storočia. Ku kaštieľu patrí barokovo-klasicistická dvojpodlažná sýpka z druhej polovice 18. storočia, s pôvodným členením priestorov. [9]
 

Kaštieľ je cenný svojou vnútornou výzdobou. Posledným obyvateľom bol bulharský cár Ferdinand Coburg. [10]
 

Neodmysliteľnou súčasťou histórie kaštieľa vo Svätom Antone sú Koháryovci [11] a Coburgovci [12], ktorí sem sústredili prekrásne diela umu a šikovných rúk umelcov a remeselníckych majstrov z rôznych končín sveta, od začiatku 18. storočia do začiatku 20. storočia. V bohatom zariadení kaštieľa sa odzrkadľuje spôsob života, vkus a záľuby týchto dvoch rodín. [13]
 

O kaštieli sa traduje, že jeho stavba symbolizuje kalendárny rok – má 4 brány (= ročné obdobia), 12 komínov (= mesiacov), 52 izieb (= týždňov) a 365 okien (= dní). [14]
 

Súčasťou areálu kaštieľa je aj nádherný park, ktorý voľne prechádza do lesa. [15]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

Reštaurovaný bol v rokoch 1959 – 1962. [16]
 

Už deväť rokov prebieha postupná rekonštrukcia areálu svätoantonského kaštieľa. V máji 2009 boli slávnostne otvorené ďalšie zreštaurované priestory, ktorými sa obohatila prehliadka kaštieľa o miestnosti v najhonosnejšom – severnom krídle (zlatý, audienčný, barokový a zrkadlový salón). [17]

Súčasný stav a využitie
Stav historického sídla je veľmi dobrý.
 

Kaštieľ slúži ako múzeum [18] od roku 1962 [19], v súčasnosti sa v ňom nachádza umelecko-historická a poľovnícka expozícia. [20]
 


 

Umelecko-historická expozícia.
 

Prezentuje pôvodný mobiliár kaštieľa. Je umiestnená na prvom poschodí, kde sa zachovalo zariadenie miestností z 18. a 19. storočia. [21]
 


 

Poľovnícka expozícia.
 

Je najväčšia svojho druhu na Slovensku, obsahuje nielen množstvo vzácnych trofejí zveri, ale aj bohatú zbierku historických poľovných zbraní, obrazov, umeleckých predmetov, kníh, časopisov a fotografií. Tématické okruhy kynológie, sokoliarstva, strelectva a rybárstva sú doplnené diorámami zvierat žijúcich na Slovensku. Chodby kaštieľa prezentujú viac ako 1000 trofejí zveri ulovenej niekdajšími majiteľmi kaštieľa. [22]

Prístup
Stojí v severnej časti obce.
Fotogaléria
Kaštieľ Antol zp © Imrich Kluka, archív (dobová pohľadnica, 1910)Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Antol foto © Viliam Mazanec  8/1991Kaštieľ Svätý Anton foto © Patrik Kunec 5/2010Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton - park foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton foto © Hana Farkašová 6/2013Kaštieľ Svätý Anton - sýpka foto © Hana Farkašová 6/2013
Poznámky
[1] Obec Svätý Anton leží južne od Banskej Štiavnice pod legendami opradeným majestátnym Sitnom a je súčasťou územia lokality UNESCO. Táto oblasť sa vyznačuje množstvom kultúrnych a historických pamiatok. www.msa.sk (20.9.2013)
[2] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava: Obzor, 1967. s. 19.
[3 - 4] www.msa.sk (20.9.2013)
[5] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 26.
[6 - 9] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. s. 20.
[10] www.muzeum.sk (20.9.2013)
[11] Dejiny rodu začal písať v 16. storočí jednoduchý zeman Imrich Koháry a ukončil knieža František Jozef Koháry v 19. storočí. Vzostup a sláva koháryovského rodu začali v Krupine a na hrade Čabraď, kde bol Imrich Koháry podkapitánom a neskôr veliteľom hradu. Jeho syn, Peter Koháry (1564 – 1629) sa stal vojakom a preslávil svoj rod hrdinskými činmi v protitureckých bojoch. Začínal v Hontianskej župe ako podnotár, neskôr však úrad vymenil za bojisko a stal sa podkapitánom Nových Zámkov. Peter Koháry bojoval pri Ostrihome pod velením arcivojvodu - neskoršieho cisára - Mateja Habsburského. Svojou udatnosťou a hrdinskými činmi si získal cisárovu priazeň. V roku 1616 mu bol udelený barónsky titul a v roku 1622 dostal do zálohu čabradsko-sitnianske panstvo, ktorého právoplatným majiteľom sa stal v roku 1629. Tým položil základ neskoršieho veľkého bohatstva koháryovského rodu. Dedičom majetkov a pokračovateľom vojenskej tradície sa stal jeho syn Štefan I. Koháry. V roku 1657 bol dedičným veliteľom fiľakovského hradu a v roku 1661 hlavným županom Hontianskej župy. V roku 1664, keď do Uhorska vtrhli Turci s 200 000 armádou, cisár Leopold I. poveril Štefana I. velením armády s rozkazom, aby dobyl naspäť každú obsadenú pevnosť a porazil turecké vojsko. Bitka pri Leviciach sa mu však stala osudnou. 14. júla 1664 barón Štefan I. Koháry zahynul hrdinskou smrťou. Majetky po otcovi zdedil jeho prvorodený syn Štefan II. Koháry (1649 – 1731). V čase otcovej smrti mal iba 15 rokov. Študoval na Jezuitskom kolégiu v Trnave a pokračoval teológiou vo Viedni, kde získal doktorát. Napriek tomu, že si zvolil vojenskú dráhu, svojej životnej filozofie - za boha a cisára - sa nikdy nezriekol. Už ako 18-ročný sa stal veliteľom preddunajských vojsk. Keďže bol dedičným kapitánom fiľakovského hradu, dal v roku 1672 opraviť hradné múry tušiac, že ich bude v nasledujúcich rokoch potrebovať. Počas jeho velenia vypuklo povstanie vedené Imrichom Thökölym. V roku 1678 Štefan II. úspešne odrazil útoky tureckých a kuruckých vojsk. O štyri roky sa Imrich Thököly do Fiľakova vrátil aj s tureckou posilou. Muži Štefana II. už nevládali odolávať presile a kapitulovali. Imrich Thököly zajal Štefana II., ktorému iba jeho silná viera pomohla prežiť neľudské podmienky väzenia. Na slobodu sa dostal po porážke Turkov až v roku 1685. Po ťažkých útrapách sa mu od cisára dostalo najvyšších pôct - získal dedičný grófsky titul, dedičné županstvo Hontianskej župy a hodnosť poľného maršála. Umrel na hrade Čabraď vo veku 82 rokov a je pochovaný v rodinnej hrobke v kláštore v Hronskom Beňadiku. Podobne ako on, aj jeho bratia sa zúčastnili protitureckých bojov. Jeho brat Ján bol spolu s ním väznený a brat Wolfgang umrel v Chorvátsku. Dvaja Wolfgangovi synovia položili svoje mladé životy tiež v protitureckých bojoch. Dejiny koháryovského rodu uzatvára František Jozef Koháry (1766 – 1826), ktorý už žil v období, kedy nehrozili turecké nájazdy. Zvolil si preto nie vojenskú, ale úradnícku kariéru. Stal sa kráľovským dvorným kancelárom, tajným radcom a predsedom Uhorskej kráľovskej komory. Tiež bol hlavným županom Hontianskej župy. Dostal Rád zlatého rúna a Zlatý kríž. V roku 1815 získal kniežací titul. Keďže nemal mužského potomka, koháryovský rod vymiera po meči. Jediná dcéra Františka Jozefa Mária Antónia Gabriela (1797 – 1862) sa v roku 1816 vydala za príslušníka nemeckého kniežacieho rodu Ferdinanda Juraja Coburga ( 1785 – 1851). Posledný potomok mužskej línie koháryovského rodu František Jozef umrel v roku 1826. Svojou smrťou zavŕšil dejiny slávnych predkov. www.msa.sk (20.9.2013)
[12] Veľkolepou svadbou 2. januára 1816 v Dóme sv. Štefana vo Viedni sa spojil coburgovský rod s koháryovským. Manželský zväzok Márie Antónie Gabriely Koháryovej a Ferdinanda Juraja Coburga sa uskutočnil po krátkej známosti, ale výnimočne z lásky. Ferdinand Juraj vyženil obrovské majetky tiahnúce sa od Slovenska cez Maďarsko až do Rakúska. Tie nielen dobre obhospodaroval, ale aj rozšíril. Z potomstva tohto zväzku sa prvorodený syn Ferdinand v roku 1836 oženil s portugalskou kráľovnou Máriou II. da Glória a prijal titul kráľa ako Don Fernando II. Jeho mladší brat August Ľudovít Viktor (1818 – 1881) po smrti svojho otca získal rodinné majetky a oženil sa s francúzskou princeznou Klementínou Orleánskou (1817 – 1907). Narodilo sa im päť detí. Prvé tri - Filip, Ľudovít August a Klotilda sa narodili vo Francúzsku, Amália sa narodila v nemeckom Coburgu a najmladší Ferdinand (budúci bulharský cár) vo Viedni. Všetky deti uzatvorili manželské zväzky primerané svojmu spoločenskému postaveniu. Klotilda sa vydala za arcivojvodu Jozefa Habsburského, Amália za Maximiliána Bavorského (brata cisárovnej Sissi), August si vzal za manželku brazílsku princeznú Leopoldínu a Filip sa oženil s dcérou belgického kráľa Leopolda. Po smrti otca sa stal fideikomisárom (správcom) rodinných majetkov. Jeho záľubami bolo hlavne cestovanie, numizmatika a poľovačky. V roku 1879 spoločne so svojimi bratmi podnikol cestu do Brazílie a v rokoch 1872 – 1873 cestu okolo sveta. V roku 1875 sa Filip Sachsen Coburg-Gotha v Bruseli oženil s belgickou princeznou Lujzou. Keď sa Lujzina sestra Štefánia vydala za Rudolfa Habsburského - následníka trónu, stali sa Coburgovci blízkymi príbuznými cisárskej rodiny. Filipovi a Lujze sa narodili dve deti Dorothea a Leopold. Manželstvo Lujzy a Filipa Coburga nebolo šťastné a neskôr vyústilo v škandál. V nešťastnom manželstve sa Lujza oddala ľahkovážnemu životu bohatej šľachtičnej, pre ktorú existovali len drahé toalety, šperky, klebety a zábava. Koncom 19. storočia bol na jednom plese Lujze predstavený mladý dôstojník Gejza Mattasich-Keglevich. V obidvoch vzplanula osudová láska, ktorá im v ďalšom živote priniesla iba trápenie, chudobu a odmietanie spoločnosti. V roku 1906 boli Filip a Lujza rozvedení. V nároží južného a západného krídla s výhľadom na bájne Sitno je Lujzin salón, zariadený podľa vtedajšej módy. Okná zdobia ešte pôvodné ručne vyšívané závesy z 19. storočia s motívmi exotických rastlín a vtáčikov. F E R D I N A N D B U L H A R S K Ý - Posledné dieťa Augusta a Klementíny Ferdinand Maximilián Karl Leopold Mária sa narodil v roku 1861 vo Viedni. Získal vojenské aj civilné vzdelanie. Ako 26 ročný sa ujal vlády v Bulharsku, kde v roku 1887 vo Velikom Tarnove prisahal na ústavu. Ovládal viacero jazykov a po nástupe na trón sa rýchlo naučil aj po bulharsky. Všetky sily upriamil na zahraničnú politiku, kde sa mu podarilo získať nezávislosť od Turecka a Ruska. V roku 1908 vyhlásil Bulharsko za nezávislé cárstvo a dal sa korunovať za bulharského cára. V roku 1893 sa Ferdinand oženil s Máriou Lujzou Parmskou. Narodili sa im štyri deti : Boris (1894 – 1943) , Cyril (1895 – 1945), Eudoxia (1898 – 1985) a Nadežda (1899 – 1958). Krátko po pôrode štvrtého dieťaťa Mária Lujza umrela. Druhýkrát sa Ferdinand oženil v roku 1908 s Eleonórou von Reuss- Köstritz, s ktorou už deti nemal. Po 10 rokoch manželstva zomrela na zhubnú chorobu. Dvojkríž zložený z minerálov (prevažne ametystov) daroval divadelný krúžok Andreja Trúchleho Sitnianskeho vo Sv. Antone Ferdinandovi pri príležitosti jeho 83. narodenín. Znázorňuje Slovenský znak a vyhotovil ho Štefan Černák v Banskej Štiavnici. Vyhrotená politická situácia po dvoch balkánskych a prvej svetovej vojne donútila Ferdinanda abdikovať. Odišiel do exilu, kde sa už potom mohol naplno venovať svojím celoživotným záľubám, ktorými boli botanika, entomológia, ornitológia, cestovanie a poľovačky. Veľmi rád chodil na Slovensko, kde sa zdržiaval v kaštieli na Prednej Hore a vo Svätom Antone. Svoju reumu si liečil niekoľkokrát v Piešťanoch, navštevoval aj kúpele Sliač a Korytnica. S obľubou chodil na Sitno, Čabraď a Muráň. Vlastnil terénne auto značky Mercedes, ktoré obdivovali hlavne deti, keď prechádzal svojimi obľúbenými miestami. Slovensko opustil definitívne v roku 1944, kedy odcestoval do Coburgu, kde v roku 1948 umrel. Zostalo po ňom mnoho vedeckých prác a prírodovedných zbierok v múzeách v Coburgu a Sofii, ktoré založil on sám. K láske k prírode viedol aj svoje deti, s ktorými veľmi rád chodieval na prechádzky. Svedectvom jeho záľuby o prírodné vedy je botanický stolík umiestnený vo Ferdinandovej knižnici. Sú na ňom vlastnoručné kresby a osobné cárove zápisky. Prvú kresbu namaľoval ako 16-ročný chlapec a poslednú ako 73-ročný zrelý muž. www.msa.sk (20.9.2013)
[13] www.msa.sk (20.9.2013)
[14] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 27.
[15] Historické dokumenty o tom, ako vyzeral park v minulosti, sa nezachovali. Predpokladá sa, že najväčší rozkvet park zažil pri dostavbe kaštieľa okolo roku 1750. V súčasnosti sú na terasách v blízkosti hlavnej budovy plochy so zvyškami pravidelnej barokovej úpravy, ktoré voľne prechádzajú do prírodne-krajinárskeho parku a lesoparku. Zachovaný vodný systém je napájaný niekoľko kilometrov dlhým náhonom s akvaduktami z Kolpašského potoka a tvoria ho dva jazierka spojené vodopádmi a kaskádami. Romantické zákutia s lavičkami, mostíkmi a altánmi dopĺňa umelo vytvorená jaskyňa - grotta. Park je nádherný v každom ročnom období. www.msa.sk (20.9.2013)
[16] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. s. 19.
[17] Medzi nanovo inštalovanými nábytkami sú i také skvosty ako svadobný dar Márie Terázie svojej dcére Márii Antoinette (manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI.) - sedacia súprava zdobená rýdzim zlatom z polovice 18. storočia z dielne Georga Jacoba, marketéria Johana Manna z Augsburgu z roku 1719. V salónoch sú vzácne tapety, lustre, majolikové pece, umelecké diela i diela umeleckého remesla. Ide o exponáty svetového významu. Časovo náročné reštaurovanie si vyžiadala textilná tapeta v Zlatom salóne. Jej vznik je datovaný pravdepodobne na prelom 18. a 19. storočia. Vyžadovala si opravy miest poškodených vplyvom vzduchu, svetla, vlhkosti a retušovanie znečistených a mechanicky poškodených miest. Na ľanovom základe tapety bola nanesená kriedová vrstva (jemne mletá vápencová drť), na nej celoplošne základná sivomodrá vápenná farba, ktorá tvorí pozadie pre dekor. Dekor bol realizovaný olejovo-živicovými farbami (žlté kvety, zelené lístky) a pretretý lakom pre oživenie farieb a ich ochranu. Reštaurovanie obsahovalo nasledovné postupy: odstránenie prachu a nečistôt z povrchu tapiet tekutým abrazívnym čistiacim prostriedkom, odstránenie stmavnutej lakovej vrstvy pomocou liehu, doplnenie chýbajúcich častí novým plátnom, a celoplošne sa musela ručne nanášať podkladová sivomodrá vrstva jemným tupovaním, pri ktorom vznikajú obrazce s nepravidelnými farebnými škvrnami, a pred aplikovaním novej šelakovej ochrannej vrstvy sa manuálne dopĺňali dekoratívne časti maľby. www.muzeum.sk (20.9.2013)
[18] Múzeum vo Sv. Antone je príspevková organizácia priamo riadená Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Je to špecializovaná organizácia s celoslovenskou pôsobnosťou. Múzeum cieľavedome a systematicky zhromažďuje zbierkové predmety, odborne spracováva umelecko-historický a poľovnícky zbierkový fond múzea, zbierkové predmety sprístupňuje verejnosti formou stálych expozícií, dlhodobých, krátkodobých a putovných výstav. Múzeum vykonáva odborno-metodickú činnosť, spracováva, sprístupňuje a využíva hmotné dokumenty vo vzťahu ku komplexnej dokumentácii vývoja a súčasnosti poľovníctva na Slovensku a dejín rodov Koháry a Coburg. V oblasti poľovníctva, výskumu dejín rodov Koháry a Coburg spolupracuje s odbornými inštitúciami na Slovensku i v zahraničí. Všetky poznatky využíva pri rozvoji kultúrno-vzdelávacích aktivít. www.msa.sk (20.9.2013)
[19] Múzeum vzniklo v roku 1962, keď boli do Sv. Antona premiestnené zbierky lesníckeho a drevárskeho múzea zo Zvolena. www.muzeum.sk (20.9.2013)
[20] www.msa.sk (20.9.2013)
[21] www.muzeum.sk (20.9.2013)
[22] www.msa.sk (20.9.2013) Poľovnícka expozícia zo 70tych rokov bola v roku 1998 kompletne prebudovaná a skoncipovaná podľa požiadaviek moderného múzejníctva. www.muzeum.sk (20.9.2013)
Bibliografia
ČÍŽ, Marián: Svätý Anton – Slovensko – svet. Múzeum vo Sv. Antone oslávilo 50. výročie svojho vzniku. In: Múzeum, LIX, 2013, č. 1, s. 42 – 44.
HRIČOVCOVÁ, Ingrid: Portrétne umenie európskych maliarov 19. a 20. storočia v zbierkach Múzea vo Svätom Antone. In: Múzeum, LIX, 2013, č. 1, s. 17 – 19.
KLAKOVÁ, Oľga: Svätý Anton - stavebné a technické pamiatky. In: Pamiatky a múzeá, 2007, č. 2, s. 33 - 35.
KUCHTOVÁ, Oľga: Kaštieľ vo Svätom Antone 250-ročný? In: Pamiatky a múzeá, 2000, č. 2, s. 14 - 19.
KUCHTOVÁ, Oľga: Svietniky a svietidlá v kaštieli vo Svätom Antone. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 45 - 48.
MAŇKOVSKÁ, Monika: Historický park pri kaštieli vo Svätom Antone. In: Múzeum, LXIII, 2017, č. 2, s. 10 – 13.
www.msa.sk
www.svatyanton.sk
GPS
48.421173, 18.942403
48°0 25' 16.22", 18°0 56' 32.65"
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU.



www.pamiatkynaslovensku.sk