Osobnosti pamiatkovej ochrany na Slovensku   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Václav Mencl (1905 - 1978)
vaclav-mencl-1905-1978 vaclav-mencl-1905-1978
16. január 1905 Plzeň - 28. júl 1978 Sušice, okres Klatovy
 

- historik umenia, vysokoškolský profesor, pamiatkar, manželka Dobroslava Menclová.
 


 

V roku 1923 maturoval na českej reálke v Plzni a v roku 1928 skončil štúdium na Fakulte architektúry a staviteľstva na ČVUT v Prahe ako inžinier architekt. [1] V roku 1937 získal doktorát a v roku 1938 sa stal docentom. V rokoch 1930 – 1939 bol pracovníkom Štátneho referátu pre ochranu pamiatok na Slovensku v Bratislave. V rokoch 1939 – 1952 pracoval na Ministerstve školstva v Prahe a od roku 1952 v Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Prahe. Pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg a to do roku 1950 na Karlovej univerzite v Prahe, v rokoch 1945 – 1953 ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte v Prahe a Bratislave, od roku 1953 na AVU v Prahe, a v rokoch 1958 – 1978 prednášal na FAMU a DAMU v Prahe. [2] Spolu s Jánom Hofmanom a Vladimírom Wagnerom položil základy pamiatkovej starostlivosti na Slovensku.
 

Mencl bol významným predstaviteľom pamiatkovej starostlivosti po roku 1918 v Československu i na Slovensku, kde do roku 1938 pôsobil.
 

Už počas štúdia si vytváral vlastné filozofické a umelecko – historické zázemie kontaktmi s V. Birnbaumom, [3] J. Cibulkom [4] a so Z. Wirthom. [5] Po ukončení štúdia sa pod vplyvom Z. Wirtha orientoval na problémy ľudovej drevenej architektúry. Preskúmal drevené kostoly na východnom Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine a výsledky svojich výskumov publikoval v rokoch 1927 – 1929 v Národopisnom věstníku československom v Bratislave. [6]
 

V roku 1933 uverejnil Mencl prvú štúdiu o stredovekej architektúre Slovenska. V časopise Bratislava vtedy doznievali diskusie o knihe Václava Chaloupeckého [7] Staré Slovensko. Mencl do tejto diskusie zasiahol. Osvojil si Chaloupeckého názor, ktorý považoval Slovensko za krajinu bez minulosti a takmer bez histórie, pretože takto vnímané Slovensko predstavovalo do konca 12. storočia len malé územie osídlené v povodí Moravy, Váhu, Hrona, Ipľa a Bodrogu. [8]
 

Je pravdou, že v tom čase nemohla archeológia podať súhrnejší obraz o Slovensku, pretože sa naplno začala rozvíjať až po roku 1945. Chaloupeckého názor, rovnako ako jeho stúpencov, vychádzal z nesprávne interpretovaných archívnych a literárnych prameňov, preto výsledkom jeho prístupu bol deformovaný, skreslený a neúplný obraz o slovenských dejinách. Mencl, ktorý sa venoval stredovekej architektúre na Slovensku, sa úplne stotožnil s Chaloupeckého názormi a svojimi výskumami potvrdil správnosť jeho tvrdení. Hranice starého Slovenska nálezmi architektonických pamiatok vymedzil Považím, hornou Nitrou, Bzovíkom pri Krupine, Jánošovcami nad Rimavou, pretože podľa neho na sever od tejto hranice neexistuje jediná zachovaná stavebná pamiatka z doby pred rokom 1220. Keď v roku 1937 vydal prácu Stredoveká architektúra na Slovensku, ilustroval Chaloupeckého názor a dopustil sa tých istých chýb ako on. Pozitívom Menclovej práce bolo, že na rozdiel od Chaloupeckého pracoval s konkrétnym materiálom, ktorý doplnil vtedajšou najvýznamnejšou novou literatúrou a pôdorysmi , prípadne pohľadmi a rezmi stavieb. Ilustrácie sú nadčasové a dodnes nestratili vypovedaciu hodnotu.[9]
 

Najväčším prínosom Menclovej knihy je, že ide o súpis, prvé súhrne dielo o románskej architektúre na Slovensku, spracované z pohľadu architektúry a histórie umenia. Nedostatkom práce je, že viaceré románske objekty neboli zdokumentované. Negatívnosť Menclovho stotožnenia sa s Chaloupeckého názormi sa prejavila aj pri hodnotení kamennej či murovanej architektúry. Nepripustil, napríklad pri hodnotení liptovských kostolov, že išlo o sever Slovenska, čo by bolo porušilo koncepciu Chaloupeckého o neosídlení ďalších oblastí Slovenska. Práca je odrazom a dieťaťom svojej doby. Rotundy na Slovensku považoval Mencl za české, presadzoval názor, že tehlové kostoly sa stavali až v dobe vrcholného stredoveku a kamenné hrady až po vpáde Tatárov a podobne. Mencl časom prehodnotil svoje názory na slovenskú stredovekú architektúru. Uznal na základe záverov z výskumov na Morave a v Maďarsku, že naši predkovia stavali kamenné stavby už v dobe veľkomoravskej, akceptoval, v plnej miere poznanie o veľkomoravskej architektúre a zriekol sa Chaloupeckého teórie. [10]
 

Článkom z roku 1956, v ktorom určil výtvarné zdroje veľkomoravskej architektúry, čestne priznal nesprávnosť svojich názorov z 30. a 40. rokov. Uznal, že umenie Slovenska vychádzalo z veľkých kultúrnych ohnísk [11] a transformovalo sa do svojráznej veľkomoravskej architektúry, ktorou sa inšpirovala románska architektúra. Uznal rovnako kontinuitu stavebnej činnosti na Slovensku v nasledujúcich storočiach a rovnako správne poukázal na spojitosť veľkomoravskej a panónskej architektúry. [12]
 

Václav Mencl pôsobil v rokoch 1930-1939 v Štátnom referáte na ochranu pamiatok v Bratislave. Jeho pričinením sa realizovali prvé pamiatkové obnovy a opravy románskych a gotických kostolov na Slovensku. Medzi prvé Menclom sledované akcie patrila obnova kostola v Kalinčiakove v rokoch 1931 – 1932. Mencl sa tu pridŕžal konzervačnej pamiatkovej metódy. Neznamenalo to však, že bol rovnako, ako vtedajší vedúci Štátneho referátu na ochranu pamiatok Jan Hofman, jej ortodoxným stúpencom. Konzervovanie pamiatok preňho nepredstavovalo najoptimálnejší metodický prístup. Mencl sa postupne prepracovával k stále voľnejšej interpretácii pamiatkarských koncepcií popredných predstaviteľov viedenskej školy. Čoraz väčší dôraz pripisoval estetickému faktoru, ako to vo svojich teoretických statiach i v praxi presadzoval jeho kolega Václav Wagner. [13] Neboli to však iba podnety Václava Wagnera, na základe ktorých sa Mencl priklonil k syntetickej pamiatkovej metóde. Na tomto dlhodobom názorovom prerode sa podieľali aj impulzy vtedajšej umenovednej teórie a umenovedného štrukturalizmu. Tie pravdepodobne sprostredkoval na bratislavskej univerzite pôsobiaci Jan Mukařovský. [14]
 

Ďalším inšpiratívnym činiteľom bol pre Václava Mencla príklad pamiatkarskej činnosti najmladšej generácie maďarských architektov – pamiatkarov, najmä Kálmána Luxa. [15] Názorový posun od konzervačnej pamiatkovej metódy k syntetickej sa u Václava Mencla po prvý raz v praxi prejavil pri obnove kostola sv. Emeráma na Nitrianskom hrade v rokoch 1930 – 1933. Projekt pamiatkovej obnovy kostola, vyhotovený podľa Menclových inštrukcií Dobroslavou Menclovou, vošiel do dejín slovenskej pamiatkovej starostlivosti ako prvý pokus o uplatnenie syntetickej pamiatkovej metódy pri stredovekej stavbe. Stal sa ojedinelým príkladom ústupu od konzervačnej pamiatkovej metódy, ktorú na Slovensku výrazne presadzoval Jan Hofman. Pri obnove kostola sv. Michala v Klížskom Hradišti v rokoch 1936 – 1937 sa u Mencla ešte výraznejšie prejavil odklon od konzervačnej metódy. Išlo o pamiatku patriacu do skupiny slovenských románskych kostolov a pred obnovou bol kostol prakticky zrúcaninou, pretože svojmu účel neslúžil už od polovice 19. storočia.
 

Václav Mencl sa stal uznávaným odborníkom na otázky súvisiace s technológiou románskej architektúry. Ešte pred obnovou klížskeho kostola to dokázal pri obnove románskych emporových kostolov v Dražovciach (1933), Kolíňanoch (1933), Orešanoch (1935), Sedmerovciach – Pominovci (1936) a iných. [16]
 

Uplatnenie konzervačnej metódy bolo potrebné prehodnotiť aj pri obnove jednoloďových gotických kostolov na slovenskom vidieku. Cirkev, ako majiteľ a investor, totiž pri obnove žiadala aj ich rozšírenie a prestavbu z kapacitných dôvodov. K pamiatkarským projektom tohto typu patrila obnova a rozšírenie kostola sv. Imricha v Častej. Projekt opäť vypracovala Dobroslava Menclová podľa Menclových metodických inštrukcií. Investor požadoval zväčšiť stavbu približne na päťnásobok pôvodnej plochy. Mencl navrhol pristavať k obom stranám pôvodnej lode ďalšie bočné lode s polygonálnym uzáverom. Po statickom prieskume, ktorý ukázal labilitu gotickej klenby, sa tu metodicky uplatnila anastylóza. [17] Klenbu zamerali, demontovali a po výstavbe nových arkádových pilierov znovu osadili na pôvodné miesto. Po prvý raz sa v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti reštaurovalo takýmto spôsobom.
 

Počas svojho pôsobenia na Slovensku realizoval Mencl pamiatkové opravy stredovekých mestských kostolov v Kežmarku, Levoči, Prešove, Banskej Štiavnici, Kremnici, Banskej Bystrici, čiastočné konzervovanie Trenčianskeho a Spišského hradu, Devína a Beckova. Zaslúžil sa o komplexnú konzerváciu drevených kostolov na Spiši, Šariši a Zemplíne. Napriek tomu, že v roku 1930 – 1935 došlo u neho k názorovému posunu od konzervačnej metódy k syntetickej formovo-komparatívnej metóde obnovy pamiatok a jeho zásluhou bola uplatnená syntetická metóda [18] umelecko-historického výskumu využívajúca i archeologické výkopy [19], postupovalo sa pri obnove mestských kostolov zväčša konzervačným spôsobom. Dôvodom pre to bola skutočnosť, že väčšina kostolov bola už v minulosti pod patronátom uhorských pamiatkových orgánov obnovená. Takou bola obnova minoritského kláštora s priľahlým kostolom sv. Ladislava v Levoči v rokoch 1932 – 1939, ktorá pre význam pamiatky a dĺžky trvania reštaurátorských prác patrila medzi naše najväčšie a vôbec najvýznamnejšie pamiatkarské projekty v medzivojnovom období. Išlo o poslednú pamiatkovú akciu Václava Mencla na Slovensku. [20]
 

Od roku 1933 uverejňoval výsledky svojho umelecko – historického bádania o románskej a gotickej architektúre v časopisoch Bratislava [21], Slovenský staviteľ [22], Památky archeologické a v ďalších. Václav Mencl bol autorom základných diel z dejín stredovekej architektúry a stredovekých miest na Slovensku. Jeho poslednou prácou, ktorá vznikla v Bratislave, bola štúdia o účasti Slovenska na vzniku neskorogotickej architektúry. Počas okupácie sa intenzívne zaoberal problematikou ľudovej architektúry v Čechách. Po oslobodení sa venoval syntetickému spracovaniu a monografickým sondám v oblasti gotickej architektúry. Neskôr, ako vedúci Štátneho pamiatkového ústavu v Prahe, sa venoval realizácii programu mestských pamiatkových rezervácií. Paralelne uskutočňoval so svojimi poslucháčmi na Slovensku zber umelecko-historických podkladov pre podobný program na Slovensku. V časopisoch Zprávy památkové péče a Pamiatky a múzeá systematicky zverejňoval monografie vybraných miest, predstavoval jednotlivé historickým vývojom vzniknuté oblasti, ich dejinné aspekty a pamiatky. Mencl po odchode zo Slovenska pracoval na ministerstve školstva v Čechách, ale kontakty so Slovenskom neprerušil a aj po roku 1945 pôsobil ako externý pracovník na Univerzite Komenského v Bratislave a ako pamiatkarský teoretik spolupracoval pri vytváraní koncepcie ochrany pamiatok Slovenska. Rovnako sa aktívne zúčastnil záchrany historických jadier miest a pri rade akcií spojených so záchranou stredovekej a ľudovej architektúry na Slovensku. Jeho dielom je progresívna akcia komplexnej záchrany veľkých celkov vybraných miest, ktoré boli vyhlásené za mestské pamiatkové rezervácie. Ide síce o staršiu myšlienku, ale prvýkrát realizovanú u nás.[23]
 

V roku 1975 publikoval v časopise Pamiatky a príroda na pokračovanie spomienky na svoju mladosť a na Slovensko pod názvom Ako sme začínali. V sérii článkov opísal svoje putovanie s Wladimírom Zalozieckým, docentom Viedenskej univerzity, ktorého pražské odborné kruhy poverili, aby vymedzil hranice medzi stredoeurópskym umením a umením východného rítu na východnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Jeho spoločníkom sa stal ešte ako študent s vynikajúcimi kresliarskymi schopnosťami. [24]
 

Výsledkom jeho výskumov bolo aj dielo O stredovekej architektúre na Slovensku. Prvý diel predpokladaného syntetického diela vyšiel v roku 1937 a zaoberal sa románskou architektúrou. K vydaniu druhého dielu žiaľ už neprišlo. Mal pojednávať o gotickej architektúre. [25]
 

Menclovo racionálne myslenie, ktoré sa v tomto diele prejavilo v plnej šírke, položilo základy hodnotenia románskych pamiatok na Slovensku nielen v rámci historického vývoja a slohovej analýzy, ale rozčlenilo pamiatky aj z hľadiska funkcie, typológie a z hľadiska materiálového. Dielo dopĺňa bohatá fotografická a grafická dokumentácia. Venoval ho svojej žene Dobroslave, architektke, ktorá mu bola jediným pomocníkom. Od čias vyjdenia knihy prešlo takmer trištvrte storočia. Uskutočnili sa veľké archeologické a historickoarchitektonické výskumy, súvisiace s obnovou stredovekých kostolov, hradov a kaštieľov, meštianskych domov. Mnohé datovania sa posunuli a spresnili. Objavili sa aj nové pôdorysné typy a detaily. Dokázala sa kontinuitná nadväznosť románskej architektúry na pamiatky veľkomoravského a predrománskeho obdobia. Tieto skutočnosti v Menclových časoch neboli známe. Mencl po istom čase sám priznal niektoré svoje omyly. Napriek tomu dielo Václava Mencla zostalo dielom základným. [26]
 

V problematike pamiatkovej starostlivosti bol stúpencom komplexného prístupu, obsahujúceho archeologický prieskum, archívny výskum materiálu a rozbor pamiatkového fondu. Ako vysokoškolský pedagóg, zakladajúci svoje explikácie predovšetkým na práci v teréne, ovplyvnil na Slovensku viaceré generácie historikov umenia a metodiku pedagogickej výučby dejín umenia vôbec. [27]
 


 


 

text: Viliam Mazanec
 


 

fotografie: www.pamiatky.sk
 


 


Súvisiace články
OROSOVÁ, Martina: Dobroslava Menclová, Václav Mencl. In: Monument revue, IV, 2015, č. 1, s. 74 - 76.
 

Uverejnené so súhlasom autorky. Ďakujeme.


Poznámky
[1] u profesora Antonína Engla
[2] MAŤOVČÍK, A. a i.: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990), IV zväzok, M – Q, s. 148.
[3] Birnbaum, Vojtech (1877 – 1934) – český historik umenia, krátko študoval na Karlovej univerzite a potom na univerzite vo Viedni, bol žiakom profesorov Franza Wickhoffa a Aloisa Riegla. Dlho sa Birnbaumov záujem sústreďoval na najranejšie formy európskeho staviteľstva. Neskôr sa jeho záujem presunul na metódu dejín umenia, najmä na otázku slohového vývoja. Ako prvý odborník sa zaoberal prehľadom vývoja českej románskej a gotickej architektúry. [cit. 3. marec 2009]. Dostupné na internete: http://lexikon.sk.sweb.cz/
[4] Cibulka, Josef (1886 – 1968) – český historik umenia, zaoberal sa sa štúdiom počiatkov stavebníctva a architektúry v stredoveku [cit. 3. marec 2009]. Dostupné na internete: http://lexikon.sk.sweb.cz/
[5] Wirth, Zdenék (1878 – 1961) – český historik umenia, napísal viacero významných diel ako napríklad : Súpis pamiatok kráľovstva českého, Kutná Hora, Praha v obraze piatich storočí, Stará Praha, Štátne hrady a zámky, Zmiznutá Praha. [cit. 3. marec 2009]. Dostupné na internete: http://lexikon.sk.sweb.cz/
[6] MAŤOVČÍK, A. a i.: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990), IV zväzok, M – Q. s.148
[7] Chaloupecký, Václav (1882 – 1951) – český historik, venoval sa osídleniu Slovenska do 12. storočia. Jeho dielo sa opieralo o starú literatúru a publikované archívne materiály. Došiel k záveru, že všetok politický, kultúrny a hospodársky život Slovenska bol do 12. storočia sústredený v podunajskej rovine a údoliach riek, ktoré s ňou súviseli, že stredné, severné a čiastočne aj východné Slovensko nebolo obývané. Nebral na vedomie výsledky archeologických výskumov, ktoré dokazovali osídlenie územia Slovenska v prehistorickej dobe a nálezy z tej doby považoval za príliš všeobecné, odmietal uznať tézu, že lovci alebo nomádi mali pevné sídla. PUŠKÁROVÁ, B.: Románska architektúra na Slovensku v pohľade prác Václava Mencla. In: Pamiatky a múzeá, 1996, č. 1. s. 6.
[8] PUŠKÁROVÁ, B.: Románska architektúra na Slovensku...., s. 6.
[9] PUŠKÁROVÁ, B.: Románska architektúra na Slovensku...., s. 6.
[10] PUŠKÁROVÁ, B.: Románska architektúra na Slovensku...., s. 9 .
[11] Ohniskami myslí Taliansko, Chorvátsko a Dalmáciu. PUŠKÁROVÁ, B.: Románska architektúra na Slovensku...., s. 9.
[12] Toto tvrdenie vychádza z výskumov v Blatnohrade. PUŠKÁROVÁ, B.: Románska architektúra na Slovensku...., s. 9.
[13] Wagner Václav (1893 – 1962) – český historik umenia, ktorý bol s Vincentom Kramářom považovaný za jedného z priekopníkov a súčasne i hlavným protagonistov syntetickej pamiatkovej metódy v Československu. CIULISOVÁ, I.: Pamiatkar Václav Mencl. In: Pamiatky a múzeá, 1993, č. 6, s. 10.
[14] Štrukturalistické ponímanie umeleckohistorického vývinu v pamiatkarskom kontexte prekonávalo myšlienku o historickom relativizme slohových období, ktorými argumentovala konzervačná pamiatková metóda. Historikovi umenia to umožňovalo vzkriesiť estetickú kritiku a ponúkalo možnosť „zvoliť si“ sloh pamiatkovej obnovy. CIULISOVÁ, I.: Pamiatkar Václav Mencl, s. 10.
[15] Mencla inšpirovala najmä obnova hradnej kaplnky v Ostrihome, kde Lux postupoval metódou blízkou syntetickej. CIULISOVÁ, I.: Pamiatkar Václav Mencl, s. 10.
[16] CIULISOVÁ, I.: Pamiatkar Václav Mencl, s. 10 – 11.
[17] Anastylóza - druh reštitúcie pamiatky, pri ktorej sa porušená kultúrna pamiatka znovu obnoví zostavením pôvodných súčiastok alebo stavebných článkov do pôvodnej polohy.
[18] Syntetická metóda - na rozdiel od analytickej metódy sa snažila pamiatkovému objektu pri jeho obnove dať ucelený umelecký výraz. VINTER, V.: Úvod do dějin a teorie památkové péče I., s. 115.
[19] hrad Bzovík, Piešťany, Devín
[20] CIULISOVÁ, I.: Pamiatkar Václav Mencl, s. 11 – 12.
[21] Římska stanice na Děvíne.
[22] Najstaršie stavebné pamiatky Spiša.
[23] ŠÁŠKY, L.: Václav Mencl sedemdesiatročný. In: Vlastivedný časopis, 1975, č. 2, s. 96.
[24] KRIŽANOVÁ, E.: Václav Mencl – život a dielo na Slovensku. In: Pamiatky a múzeá, 2000, č. 4, s. 43.
[25] MAŤOVČÍK, A. a i.: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). IV. zväzok. M-Q. s. 148.
[26] KRIŽANOVÁ, E.: Václav Mencl – život a dielo na Slovensku, s. 44.
[27] MAŤOVČÍK, A. a i.: Slovenský biografický slovník. IV. zväzok. M-Q, s. 149.


www.pamiatkynaslovensku.sk