Vladimír Wagner (1900 - 1955) - pamiatkynaslovensku.com - (vladimir-wagner-1900-1955)









Osobnosti pamiatkovej ochrany na Slovensku   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Vladimír Wagner (1900 - 1955)
vladimir-wagner-1900-1955

 

27. január 1900 Viedeň – 18. marec 1955 Bratislava
 

- historik umenia, univerzitný profesor, pamiatkar, bol prvým syntetikom dejín slovenského umenia, neskoršie sa venoval viac dejinám plastiky a maliarstva.
 


 

Narodil sa vo Viedni v rodine vzdelancov. Základné školy navštevoval v Budapešti, študoval na gymnáziu v Budapešti, v rokoch 1918 – 1919 na technike v Budapešti a v Prahe, v rokoch 1919 – 1921 v Brne, a v rokoch 1921 – 1925 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. [1] V roku 1925 sa stal doktorom filozofie. Dizertačná práca Vladimíra Wagnera pojednávala o vplyvoch v architektúre vrcholného baroka v Bratislave. [2]
 

V roku 1953 sa stal docentom a v roku 1954 univerzitným profesorom.
 

V roku 1927 vstupuje do služieb pamiatkovej starostlivosti a múzejníctva a začal pracovať na Vládnom komisariáte pre ochranu pamiatok na Slovensku a v múzejníctve, od roku 1945 v Štátnom múzeu v Bratislave. Ako pedagóg pôsobil na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde prednášal dejiny umenia. [3]
 

Spolu s českými historikmi umenia Janom Hofmanom a Václavom Menclom budoval inštitucionálne základy slovenskej pamiatkovej starostlivosti. Obnove a umeleckohistorickému spracúvaniu pamiatok sa Wagner venoval celý život. Patril k tej povojnovej generácii pamiatkarov, ktorá sa v oblasti pamiatkarstva usilovala skoncovať s romantizujúcimi prístupmi v tejto oblasti a ktorá chcela položiť základy exaktného prístupu, ktorý by zaručil moderný vývoj slovenskej kultúry. V dobe kvasu po 1. svetovej vojne patril k malej skupine intelektuálov, ktorých usmerňovala snaha dať slovenskej kultúre sociálnu pokrokovosť a európsku úroveň. Ako človek bol veľmi mnohostranný, mal široké záujmy, vedel riešiť naliehavé úlohy slovenskej kultúry zodpovedne a tvorivo, rovnako ako dokázal pohotovo reagovať na spoločenské požiadavky. [4]
 

Jeho pracovnou metódou bolo účinné spájanie teórie s praxou. Jemu pomáhala riešiť problémy povojnového obdobia, živého umenia a pamiatkovej starostlivosti, je stále živá a aktuálna, rovnako ako ním sformulované tézy o slovenskom výtvarnom umení a hodnotení odkazu minulosťou v pamiatkach. Zdôrazňoval, že výtvarný prejav je založený na etnickom špecifiku toho - ktorého národa a je hlásateľom národnej tradície. Zdôrazňoval používanie etických metód v starostlivosti o pamiatky a osvetové sprístupnenie vedeckých výsledkov, pretože vzťah k pamiatkam nie je možné vytvoriť bez adekvátneho poznania. [5]
 

Často bol zaznávaný, za života sa mu nedostalo uznania, ktoré si právom zaslúžil. Doba, v ktorej žil, bola zameraná na úzku špecializáciu vedeckej práce a neocenila humanistický obsah Wagnerovho diela, ktorý chcel šíriť hlavne vedecké a umelecké poznatky a snažil sa prispieť k všeobecnému kultúrnemu rozvoju a širokej koncepcii ľudovosti. [6]
 

V roku 1939 vznikom Slovenskej republiky a vypuknutím 2. svetovej vojny došlo k zásadným zmenám nielen v spoločensko-politickom živote, v oblasti ochrany a obnovy pamiatok, ale aj v zameraní pamiatkarskej práce Vladimíra Wagnera. Štátny referát na ochranu pamiatok zanikol a českí historici umenia a Wagnerovi dlhoroční kolegovia Jan Hofman a Václav Mencl v roku 1938 zo Slovenska odišli a vedením novovzniknutého pamiatkového oddelenia na Ministerstve školstva a národnej osvety MŠaNO bol poverený Vladimír Wagner. [7]
 

V tom čase bol už rozhľadeným historikom , ktorý mal viac ako desaťročné skúsenosti z oblasti reštaurovania. Wagner začal robiť aj dozor nad obnovou architektonických pamiatok. Musel teda pracovať v oblasti, ktorá bola dovtedy výsostnou doménou Václava Mencla a nebola mu osobne dostatočne blízka a ktorá sa vyznačovala vlastnými špecifikami. To sa aj odzrkadlilo na Wagnerovej pamiatkarskej práci. Je pravdepodobne veľkým šťastím, že mu vojnové pomery neumožnili rozvinúť v oblasti obnovy architektonických pamiatok väčšiu aktivitu. [8]
 

To málo, čo sa vtedy vykonalo, je príkladom toho, že ideológia slovenského klerikalizmu vzkriesila len nedávno pochovanú puristickú pamiatkovú metódu. Žiaľ, Vladimír Wagner sekundoval pri väčšine týchto nie veľmi úspešných pamiatkarských projektov. S odstupom času možno jednoznačne povedať, že metodické usmernenie obnovy architektonických pamiatok sa mu vymklo z rúk. Metodika pamiatkového postupu, ktorú uplatňoval, bola veľmi vzdialená nielen konzervačnej pamiatkovej metóde, ale aj syntetickému prístupu, ktorý u nás v tridsiatych rokoch presadzoval Václav Mencl. Z Wagnerovej to bol viac-menej neúspešný pokus spojiť rieglovskú tézu o práve súčasného umenia na seba vyjadrenie (v súlade s dobovým umeleckým chcením) s puristickými postupmi, ktoré oživovala katolícka cirkev. Toho si bol Wagner vedomý, svedčí o tom aj jeho článok z roku 1943, v ktorom napísal: „...opravovalo sa veľa pamiatok. Boli to najviac pamiatky staviteľské, väčšinou kostoly. Musím však poznamenať, že oprava nie vždy a nie všade vyznela na úplnú spokojnosť čo do správnosti opravnej metódy.“ Pamiatkam zostal Wagner verný aj po skončení druhej svetovej vojny a po nástupe komunizmu. [9]
 

Po roku 1945 sa intenzívne venoval záchrane vojnou poškodených pamiatok. Na bratislavskej univerzite prednášal disciplíny ako prehľad dejín umenia, stredoveká maľba a európska plastika a v Československu, viedol k nim semináre. Presadzoval nové metódy formálnej analýzy diel a vo vedeckej práci akcentoval problémy atribúcie a datovania pamiatok. Bol stúpencom a priekopníkom práce v teréne a spolu s Alžbetou Guntherovou-Mayerovou organizoval terénnu prax, ktorá sa neskôr stala základom diela Súpis pamiatok na Slovensku. [10]
 

Vladimír Wagner bol zakladateľom modernej historiografie slovenského umenia, autorom prvých dejín slovenského výtvarného prejavu, [11] objavné boli aj jeho práce o stredovekom sochárstve a maliarstve, rovnako aj pokus o syntézu slovenských výtvarných dejín. [12] Hoci sa orientoval najmä na stredovek, venoval pozornosť i súvekému slovenskému umeniu a v časopisoch Elán a Slovenské smery propagoval dielo Ľ. Fullu, M. Galandu a K.Sokola. Ako ochranár umeleckých pamiatok sledoval birnbaumovskú koncepciu dejín umenia. Predmetom jeho záujmu bola predovšetkým gotická tabuľová maľba a stredoveké rezbárske pamiatky.
 

Mal aj literárne nadanie, písal poéziu ale aj divadelné kritiky. [13]
 

Vladimír Wagner je zakladateľskou, všestrannou osobnosťou slovenskej umenovedy. Svojou fundovanou a vedecky podloženou formuláciou odboru zasiahol priamo do jeho rozvoja už od prvopočiatkov, kedy sa cizelovali základné postuláty východísk a interpretácie faktov dejinného vývinu umenia na Slovensku, ale aj princípov hodnotenia moderného slovenského umenia, teda do celej oblasti teórie a praxe tejto vednej disciplíny. Zúčastňoval sa i príprav pri vytvorení diela Súpis pamiatok na Slovensku – terénny výskum vo vybraných okresoch (Nové Mesto nad Váhom, Trenčín , Ilava, Považská Bystrica a región Liptova). Spracoval prvý štvorstránkový formulár, v ktorom sledoval základné údaje o pamiatke, zvlášť z hľadiska architektúry a zvlášť z hľadiska vnútorného vybavenia. Sledovala sa lokalita, názov objektu, jeho popis, dejiny, pramene a literatúra, ako aj ikonografia pamiatky. Súčasťou bola karta interiérov pamiatok. S činnosťou vo Vládnom komisariáte na ochranu pamiatok bol spätý až do začiatku 50. rokov 20. storočia. Publikoval korekcie svojich poznatkov z dejín architektúry na základe praxe s Václavom Menclom v časopise Pamiatky a múzeá v prvej polovici 50. rokov. [14]
 

Atmosféra 50. rokov a ideologický tlak skomplikovali jeho životné osudy a v roku 1955 predčasne zomrel.
 

Komplexnú bibliografiu prác Vladimíra Wagnera obsahuje Zborník štúdií k otázkam interpretácie stredoeurópskeho umenia 2, vydaný v Bratislave. Jeho teoretické umenovedné dielo a základy pamiatkarskej teórie a praxe dodnes ostávajú zdrojom pre vedecké hodnotenie slovenského umenia. [15]
 


 

text: Viliam Mazanec
 


Poznámky
[1] Profesori - K. Chytil, V. Birnbaum, L. Niederle.
[2] MAŤOVČÍK, A. a i.: Slovenský biografický slovník. VI. zväzok. T – Ž. s. 336.
[3] MAŤOVČÍK, A. a i.: Slovenský biografický slovník. VI. zväzok. T – Ž. s. 336.
[4] GÜNTEROVA, A.: Profesor Vladimír Wagner. In: Vlastivedný časopis, 1965, č. 1, s. 46.
[5] GÜNTEROVA, A.: Profesor Vladimír Wagner, s. 49.
[6] GÜNTEROVA, A.: Profesor Vladimír Wagner. s. 47.
[7] CIULISOVÁ, I.: Vladimír Wagner, prvý slovenský pamiatkar. In: Pamiatky a múzeá, 1995, č. 1, s. 69.
[8] CIULISOVÁ, I.: Vladimír Wagner, prvý slovenský pamiatkar, s. 69.
[9] CIULISOVÁ, I.: Vladimír Wagner, prvý slovenský pamiatkar, s. 69.
[10] MAŤOVČÍK, A. a i.: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). VI. zväzok. T – Ž.. Martin: Matica slovenská, 1994. s. 336.
[11] Dejiny výtvarného umenia na Slovensku, 1930.
[12] Vývin výtvarného umenia na Slovensku, 1948.
[13] MAŤOVČÍK, A. a i.: Slovenský biografický slovník. VI. zväzok. T – Ž, s. 336.
[14] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 10. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[15] CIULISOVÁ, I.: Vladimír Wagner, prvý slovenský pamiatkar, s. 69.


www.pamiatkynaslovensku.sk